Vybrané daňové rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v oblasti dane z príjmov

Vzájomný vzťah vnútroštátneho daňového práva a práva Európskej únie bol na tomto mieste priblížený už vo viacerých súvislostiach, či už z hľadiska zdaňovania dividend, príjmov fyzických osôb, ako aj vo vzťahu k problematike podkapitalizácie a transferového oceňovania. Uvedené oblasti zdaňovania tu však nepredstavovali vyčerpávajúci okruh daňovo-právnych inštitútov, pri ktorých je možné pozorovať relevanciu práva EÚ, ale slúžili ako názorný príklad limitácie vnútroštátneho daňového práva právom EÚ.

V tomto príspevku pokračujeme rozborom dvoch ďalších rozhodnutí Súdneho dvora, ktoré je možné z vecného hľadiska, ako aj z hľadiska zamerania posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy zaradiť do rámca transferového oceňovania v užšom (pri prvom rozoberanom rozsudku) a širšom zmysle slova (pri druhom rozoberanom rozsudku).

Nižšie diskutované rozhodnutia sa dotýkajú vzťahov medzi závislými osobami v podmienkach konkrétnej posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy, a to pokiaľ ide o ich uplatňovanie vo svetle slobôd vnútorného trhu, menovite slobody usadiť sa a voľného pobytu kapitálu:

• Článok 49 a nasledujúce ZFEÚ upravujú zákaz obmedzení slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Súčasne sa zakazujú obmedzenia zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Sloboda usadiť sa pritom zahŕňa tiež právo začať a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti pri dodržaní podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu, a to pokiaľ pravidlá pre voľný pohyb kapitálu neustanovujú inak.
• Právne zakotvenie voľného pohybu kapitálu vychádza z ustanovení čl. 63 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), z ktorých vyplýva, že v rámci tejto kapitoly zmluvy sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami. Rovnako sú zakázané aj obmedzenia platieb medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami. Z rozhodnutí Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne opatrenia zakázané čl. 63 ZFEÚ ako obmedzenia pohybu kapitálu zahŕňajú aj tie opatrenia, ktoré by boli spôsobilé odradiť osoby bez bydliska v určitom členskom štáte od investovania v tomto štáte alebo odradiť osoby s bydliskom v tomto členskom štáte od investovania v iných štátoch (pozri napr. pozri rozsudky Van Hilten-van der Heijden, bod 44, a Festersen, C-370/05, Zb. s. I-1129, bod 24). Ustanovenia ZFEÚ o voľnom pohybe kapitálu sa od ustanovení zmluvy o ostatných slobodách odlišujú predovšetkým svojím pôsobením aj na pohyb kapitálu medzi členskými a nečlenskými štátmi EÚ. Na toto špecifikum voľného pohybu kapitálu je dôležité upozorniť predovšetkým z dôvodu, že pôsobenie práva EÚ je často nesprávne stotožňované len s právnymi vzťahmi v rámci EÚ a jeho účinky smerom k tretím štátom sú mnohokrát prehliadané.