Pozn. redakcie: S účinnosťou od 1. 6. 2018 sa Opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 148/2018 Z. z. o sumách stravného zvýšila sadzba stravného pri pracovnej ceste v trvaní od 5 - 12 hodín na 4,80 eura, od 12 - 18 hodín na 7,10 eura a nad 18 hodín na 10,90 eura.
Mení sa tak i minimálna suma stravného lístka z 3,38 eura na 3,60 eura.
Obsah:
Úprava stravovania v Zákonníku práce a v zákone o sociálnom fonde
Vzorové príklady na poskytovanie stravy
Cestovné náhrady (tuzemsko) – stravovanie zamestnanci, konatelia
Bezplatne zabezpečené stravovanie na pracovnej ceste poskytnuté zamestnancovi, konateľovi preukázaným spôsobom
Príspevok na stravovanie ako daňový výdavok z pohľadu zamestnávateľa
Príspevok na stravovanie a vplyv na závislú činnosť zamestnanca
Výdavky na stravovanie u SZČO
Výdavky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov zaraďujeme medzi výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov, ide o tzv. výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie zamestnancov.
Všetky výdavky, ktoré sú daňovníkom vynakladané, musia najprv splňovať základnú podmienku daňového výdavku zadefinovaného v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, kde je uvedené, že daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 zákona o dani z príjmov, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa 59, v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak,
§ 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov zároveň daňovníka upozorňuje, že je potrebné postupovať aj s osobitnými predpismi, v prípade, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Výšku limitu môže zároveň stanovovať aj zákon o dani z príjmov.
Poznámka:
Všeobecne pre daňové výdavky zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom je zavedená úprava v § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, podľa ktorej je možné uplatniť výdavky, ktoré limitujú osobitné predpisy (napr. zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ďalej len „Zákonník práce“) a zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), do daňových výdavkov len v takto stanovenom limite (inak sú u zamestnávateľa nedaňové), s výnimkou prípadov, ak:
- sú vyššie nároky dohodnuté v kolektívnej zmluve, v internom predpise zamestnávateľa, v pracovnej alebo inej zmluve uzatvorenej medzi zamestnancom a zamestnávateľom podľa ustanovení Zákonníka práce a
- tieto vyššie nároky sú na strane zamestnanca zdaniteľným príjmom podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) zákona o dani z príjmov.
Na uvedené nadväzuje aj § 21 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov, podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi – okrem výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) ZDP za podmienok ustanovených osobitným predpisom [t. j., keď sú zamestnancovi zdanené (resp. je ich možné zamestnancovi zdaniť), tak sú u zamestnávateľa daňovým výdavkom] a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi.
Ak teda poskytnuté benefity boli dohodnuté v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve a boli zdaňované v rámci mesačnej mzdy (§ 5 zákona o dani z príjmov to umožňoval), je možné tieto výdavky uznať do daňových výdavkov spoločnosti [§ 21 ods. 1 písm. e) a § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov].
Upozornenie:
Avšak je potrebné mať na pamäti, že pri poskytovaní benefitov zamestnancom, ktoré chce mať zamestnávateľ uznaným daňovým nákladom, musí ísť o benefit, ktorý je možné podľa § 5 zákona o dani z príjmov zamestnancovi zdaniť. Napríklad, ak by išlo o poskytovanie nealkoholických nápojov aj u zamestnancov, ktorým nevyplýva z osobitných predpisov (BOZP) im ich poskytovať, resp. sa poskytujú napríklad aj nad rámec osobitného predpisu, tak podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov je hodnota nealkoholických nápojov poskytovaných zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku oslobodeným príjmom u zamestnanca (v § 5 zákona o dani z príjmov nie je žiadny odkaz na osobitný predpis, čiže sú u zamestnanca oslobodené vždy bez ohľadu na druh nápoja a či má naň nárok), keďže podľa znenia tohto ustanovenia je poskytnutie akéhokoľvek nealkoholického nápoja zamestnávateľom zamestnancovi, a to či už kávy, džúsu, minerálky atď., oslobodeným príjmom zamestnanca, pri dodržaní podmienky, že je tento nápoj poskytnutý na spotrebu na pracovisku.
Ale daňovým výdavkom zamestnávateľa je len poskytnutie nealkoholických nápojov zabezpečených v rámci pitného režimu v súlade s podmienkami určenými v zákone o BOZP (pitná voda, resp. minerálka alebo čaj, ktoré sú však zamestnávatelia povinní zabezpečiť len v zákonom stanovených prípadoch), je tu väzba na § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov. A keďže tu nie je možnosť spotrebu nápojov zamestnancovi zdaniť cez závislú činnosť, pretože nealkoholické nápoje sú u zamestnanca vždy príjmom od dane oslobodeným, preto ani nie je možné využiť výnimku pre uznanie výdavkov do daňových nákladov podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov (daňový výdavok zamestnávateľa), keďže nebude splnená jedna z podmienok určených pre túto výnimku, a to podmienka zdaniteľnosti príjmu u zamestnanca, ktorá umožňuje zahrnúť do daňových výdavkov aj výdavky vyššie, ako upravuje osobitný predpis (zákon o BOZP).
Čo sa týka zamestnancov, tak daňový výdavok na stravovanie je konkrétne upravený v § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov, kde je uvedené, že výdavky vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov sú daňovo uznané len v tom prípade, ak sú poskytované za podmienok a vo výške ustanovených osobitným predpisom.
Osobitným predpisom v tomto prípade je Zákonník práce. Príspevky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov sú daňovým výdavkom, ak sú poskytnuté za podmienok ustanovených v Zákonníku práce.
V prípade uplatňovania výdavkov na stravovanie u SZČO vychádzame z § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov, kde je uvedené, že daňovým výdavkom je aj stravné, okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom [§ 9 ods. 2 písm. y)] poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, a to vynaložené daňovníkom s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, najviac v rozsahu a vo výške ustanovených na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu (zákon o cestovných náhradách), ak daňovníkovi súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie podľa osobitného predpisu (Zákonník práce) v súvislosti s výkonom závislej činnosti alebo daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písmeno e) zákona o dani z príjmov.
Úprava stravovania v Zákonníku práce a v zákone o sociálnom fonde
Povinnosť zabezpečovania stravovania je v Zákonníku práce upravená v § 152, kde je uvedené, že podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi.
Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny.
Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.
Podľa Zákonníka práce je teda zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, a to priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Ide najmä o poskytnutie teplého jedla a vhodného nápoja.
Pričom túto povinnosť zamestnávateľ nemá v čase, keď:
- je zamestnanec na pracovnej ceste (vtedy je stravovanie zamestnanca zabezpečené podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v platnom znení), s výnimkou prípadu, keď
- na svojom pracovisku odpracoval viac ako štyri hodiny,
- ide o zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.
Na príspevok nemá nárok ani zamestnanec, ktorý je vyslaný na pracovnú cestu, ktorá trvá viac než 5 hodín v príslušnom kalendárnom ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies