Právo na spravodlivý súdny proces a zásada ne bis in idem podľa Dohovoru a správne trestanie

Príspevok bol spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0136/15 „Právna úprava správneho trestania“, udeleného Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied.

JUDr. Tomáš ĽALÍK, PhD. 
Katedra ústavného práva
PraF UK 

ĽALÍK, T.: Právo na spravodlivý súdny proces a zásada ne bis in idem podľa Dohovoru a správne trestanie; Justičná revue, 67, 2015, č. 12, s. 1381 – 1402. 

ÚVOD 

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv („Dohovor“) je najvýznamnejší a zároveň najefektívnejší nadnárodný ľudsko-právny dokument. Z titulu historických okolností začal byť účinný v Slovenskej republike len po nežnej revolúcii, a to ratifikáciou zo strany bývalej ČSFR dňa 18. marca 1992.Oznámenie federálneho Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb. Slovenská republika po svojom vzniku sukcedovala do medzinárodných záväzkov bývalej federácie a v súčasnosti sa na Dohovor ako formálny prameň práva uplatňuje Čl. 154c) ods. 1 Ústavy SR (ďalej „Ústavy“). Za viac ako dvadsať rokov od svojej účinnosti Dohovor nadobudol významné postavenie nielen v doktríne medzinárodného a ústavného práva (či ostatných právnych odvetví), ale osobitne v praxi. Jeho rozhodnutia sa tešia pozornosti všeobecných súdov, ale predovšetkým Ústavného súdu SR (ďalej „Ústavný súd“), ktorý vo svojej rozhodovacej činnosti prakticky neustále odkazuje na rôzne rozhodnutia, testy, koncepcie či prístupy ESĽP pri výklade ústavného katalógu ľudských práv a slobôd.Por. napr. ĽALÍK, T.: Vplyv judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva na rozvoj ľudských práv v Slovenskej republike; Justičná revue, roč. 61, č. 12, 2009, s. 1305 – 1324. ĽALÍK, T.: Ústavný súd a dobiehanie judikatúry ESĽP; Justičná revue, roč. 62, č. 5, 2010, s. 605 – 619. A v nich cit. literatúra, resp. judikatúra Ústavného súdu. 

K významu Dohovoru v slovenskom ústavnom poriadku prispeli mnohé faktory. Avšak, podľa nášho názoru, nasledovné prevažujú: (a) absencia vlastnej ľudsko-právnej kultúry a tradície v Slovenskej republike; (b) doslovné prevzatie (implantácia) mnohých práv a slobôd vrátane ich obmedzení z Dohovoru najprv do Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) a neskôr do ústavného katalógu (napr. Čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 Dohovoru; Čl. 24 ods. 1 a 2 Ústavy a čl. 9 ods. 1 Dohovoru); ako aj (c) prestíž ESĽP a snaha SR zaradiť sa do vyspelej Európy. Dohovor má tak svoje osobitné miesto pri výklade slovenských ľudských práv. 

Nemenej dôležitou skutočnosťou je aj povinnosť slovenských orgánov verejnej moci kreatívne nasledovať judikatúru ESĽP z titulu záväznosti Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy.K významu povinnosti štátov (zmluvných strán) nasledovať judikatúru ESĽP vo všeobecnosti por. ĽALÍK, T.:  Understanding the binding effect of the case-law of the ECtHR in domestic legal order; in: Efektywność europejskiego systemu ochrony praw człowieka; Toruń: Adam Marszałek, 2012, s. 299 – 313. Tá je okrem už spomínaného Čl. 154c) ods. 1 Ústavy vyjadrená aj vo všeobecnom záväzku Slovenskej republiky voči medzinárodnému právu a svojim medzinárodným záväzkom. Ústava stanovuje, že práva a slobody vyjadrené v Dohovore (tak ako sú vykladané ESĽP) majú prednosť pred zákonom, ak poskytujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu však explicitne vyplýva, že status Dohovoru je na úrovni Ústavy, pretože sa vo svojej rozhodovacej činnosti neustále odvoláva na štandardy vytvorené ESĽP. Už v mnohých prípadoch sa Ústavný súd stihol vyjadriť, že medzi článkom Ústavy a článkom Dohovoru, ktoré chránia identické právo alebo slobodu, neexistujú relevantné rozdiely.Medzi Čl. 17 Ústavy a čl. 5 Dohovoru (napr. rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 255/03, sp. zn. III. ÚS 199/05, sp. zn. IV. ÚS 181/07), Čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 71/97 alebo sp. zn. IV. ÚS 341/2012), Čl. 16 ods. 1 a Čl. 19 ods. 1 Ústavy a čl. 8 Dohovoru (sp. zn. II. ÚS 424/2012, § 43, sp. zn. III. ÚS 351/2014) či Čl. 16 ods. 2 Ústavy a čl. 3 Dohovoru (sp. zn. III. ÚS 110/2011, sp. zn. III. ÚS 1/2013). Slovami samotného Ústavného súdu: „Navyše, ústavný súd vo svojej judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z Čl. 1 ods. 2 Ústavy štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským právam a základným slobodám garantovaným dohovorom.“Nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 1/2013 zo dňa 29. októbra 2013. Práve tento záver bude ešte relevantný v ďalších častiach tejto štúdie. 

Táto štúdia nemá za cieľ analyzovať vzťah medzi dvoma súdnymi inštitúciami. Jej cieľom je ponúknuť prehľad štandardov, ktoré vyplývajú z judikatúry ESĽP vo vzťahu k osobitnému inštitútu, správnemu trestaniu.Z domácej doktríny k správnemu trestaniu por. napr. SREBALOVÁ, M.: Limity aplikácie zásad správneho trestania v praxi; in: Přestupky a řízení o nich z pohledu teorie a praxe; sborník z mezinárodní vědecké konference, Praha: Policejní akademie ČR, 2014, s. 270 a n. KOŠIČIAROVÁ, S.: Konanie o správnych sankciách ako osobitný druh konania podľa nového správneho poriadku; in: Dny práva 2012, aktuální (legislativní i aplikační) otázky správního trestání. Brno: Masarykova Univerzita, 2012. BABIAKOVÁ, E.: Analógia v oblasti správneho trestania; Justičná revue, roč. 64, č. 3, 2012, s. 343 a n. A tam cit. ďalšia literatúra. Iste je Dohovor voči tomuto inštitútu relevantný z viacerých hľadísk.Jedným z nich môže byť aj excesívny zásah do vlastníckeho práva či aplikácia pravej retroaktivity, ak je to pre delikventov výhodnejšie. K tomu por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 32/2007 (Boris Januch c. Colné riaditeľstvo SR) z 24. 4. 2008, v ktorom najvyšší súd odmietol aplikovať neproporcionálne vysokú zákonnú pokutu za správny delikt v čase spáchania priestupku a aplikoval priamo ustanovenie Čl. 50 ods. 6 Ústavy; § 4-5 rozhodnutia. Zaujímavým prípadom je aj nález českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 3/02 z 13. 8. 2002, v ktorom ústavný súd zrušil minimálnu výšku pokuty za porušenie stavebného zákona (užívanie stavby bez kolaudačného rozhodnutia alebo v rozpore s ním) pre jej neprimeranú výšku. Minimálna pokuta vo výške 500.000 Kč neumožňovala správnemu orgánu dostatočne diferencovať a prihliadať na osobu delikventa či jeho pomery a zároveň bola táto výška pre mnohé FO a PO likvidačná, čím prišlo k zásahu do tzv. podstaty vlastníckeho práva. Nás však bude zaujímať predovšetkým čl. 6 a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, pretože máme za to, že práve tu je najväčší potenciál vplyvu judikatúry štrasburského súdu nielen na slovenskú legislatívu, ale aj prax. 

ČLÁNOK 6 DOHOVORU A SPRÁVNE TRESTANIE 

Článok 6 Dohovoru má osobitnú povahu v porovnaní s inými právami a slobodami.„Právo na spravodlivé súdne konanie 1. Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania ...