Ústavná sťažnosť a opravné prostriedky v civilnom procese

doc. JUDr. Martin VERNARSKÝ, PhD. 
UPJŠ v Košiciach, Fakulta verejnej správy 

VERNARSKÝ, M.: Ústavná sťažnosť a opravné prostriedky v civilnom procese; Justičná revue, 68, 2016, č. 3, s. 245 – 271. 

I.    Úvodné poznámky k právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky 

V napätí s pojmom kompetencie možno právomoc vnímať tak, že predstavuje druhové označenie orgánu oprávneného o veci rozhodovať, kým kompetenciou (príslušnosťou) sa rozumie špecifické označenie takého orgánu. Otázkou právomoci je potom otázka, či o určitej veci prislúcha rozhodovať súdu alebo správnemu orgánu, a ak je daná právomoc súdu, je potrebné podľa zákonom daných pravidiel určiť, ktorý súd je oprávnený a povinný o takej veci rozhodnúť, čo už je problém kompetencie alebo príslušnosti.KNAPP, V.: Teorie práva; 1. vydanie, Praha: C. H. Beck, 1995, s. 197, ISBN 80-7179-028-1 (247 s.). 

Teoretici štátu zdôrazňujú dvojicu pojmov, a to pôsobnosť a právomoc. Kým prvá kategória charakterizuje predmet, obsah a rozsah činnosti štátneho orgánu, právomoc pojednáva o spôsobilosti štátneho orgánu prejavovať sa právom predpokladaným, vyžadovaným a spravidla presne vymedzeným spôsobom. Ide o vyjadrenie právnych prostriedkov, ktoré má štátny orgán k dispozícii na realizáciu svojej pôsobnosti.SVATOŇ, J. in: Filip, J. a kol.: Základy státovědy; 2. vydanie, Brno: Masarykova univerzita v Brne, 1999, s. 42,
ISBN 80-210-1575-6 (352 s.). 

V procesualistickom náhľade možno právomocou súdov rozumieť súhrn oprávnení a povinností, ktoré zákon priznáva súdom pri výkone súdnej moci.FOGAŠ, Ľ. in: Bajcura, A. a kol.: Občianske právo procesné; 1. vydanie, Bratislava: MANZ a Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK v Bratislave, 1995, s. 35, ISBN 80-7160-009-1 (313 s.). Právomoc je tak zameraná na vzťahy v horizontálnej línii sústavy orgánov ochrany práva, ktorých cieľom je vymedziť konkrétny rámec oprávnení daného orgánu, zatiaľ čo vzťahy vertikálne založené predstavujú realizáciu subordinačného usporiadania a vymedzenie funkčnej pôsobnosti rôznych stupňov konkrétnej organizačnej štruktúry označujeme vzťahmi príslušnosti.ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok: komentár. I. diel; 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012, s. 16,
ISBN 978-80-7400-406-3 (939 s.). 

Naznačená nejednotnosť pri chápaní obsahu pojmu právomoc sa prejavuje aj pri úvahách o právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Najvhodnejším priblížením k analýze pojmu právomoc ústavného súdu je skúmanie relevantných ústavných noriem s následným prepojením na procesné normy zákona NR SR č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). 

Jeden z možných náhľadov môže vychádzať zo sumáru oprávnení, ktoré ústavnému súdu plynú z Čl. 125 – 129 a Čl. 136 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“).Neprihliadame tu na oprávnenie ústavného súdu plynúce z iných právnych predpisov (napr. ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), pretože z hľadiska meritórnej argumentácie nie je podstatné, či sú oprávnenia ústavného súdu zakotvené v jednom právnom predpise, alebo vo viacerých formálnych prameňoch práva. Teda všetky oprávnenia majúce základ v uvedených ústavných normách predstavujú právomoc ústavného súdu. Ak je mu adresovaný návrh, ktorým navrhovateľ navrhuje vecne iné rozhodnutie, než aké predpokladá ktorýkoľvek z predmetných ústavných článkov, je nutné konštatovať nedostatok právomoci ústavného súdu. Domnievame sa však, že popísanému poňatiu nezodpovedá procesná matéria v zákone o ústavnom súde. Vo všeobecných ustanoveniach o konaní pred ústavným súdom je inkorporovaný § 23a, ktorý sudcovi ukladá povinnosť odložiť podanie, ak z jeho obsahu zistí, že nejde o návrh na začatie konania. Odloženie podania je iný spôsob vybavenia podania než odmietnutie návrhu pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho prerokovanie podľa § 25 ods. 2 ústavného súdu.Doručením podania, ktoré sa následne vyhodnotí ako nemajúce charakter návrhu na začatie konania, sa konanie pred ústavným súdom ani nezačalo (§ 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Jeho neúspechom v podobe odloženia potom nenastávajú ďalšie procesné konzekvencie (prekážka veci rozhodnutej a pod.) Ak by sa teda na ústavný súd navrhovateľ obrátil s návrhom na priznanie náhrady škody voči škodcovi, potom by pri chápaní právomoci ústavného súdu, prezentovanom v tomto odseku textu, išlo o nedostatok právomoci (také oprávnenie ústavný súd nemá podľa žiadneho z Čl. 125 – 129 Ústavy). Sudca ústavného súdu však takéto podanie podľa § 23a zákona o ústavnom súde musí odložiť, lebo nejde o návrh na začatie konania pred ústavným súdom, ale podľa Čl. 142 ods. 1 Ústavy ide o vec patriacu do právomoci všeobecných súdov (občianskoprávna vec). Pojem právomoci na prerokovanie návrhu, zakotvený v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, má preto na zreteli iný obsah než len sumarizovanie vecne zameraných oprávnení plynúcich z Čl. 125 – 129 a z Čl. 136 ods. 2 a 3 Ústavy. 

Iným pohľadom na právomoc ústavného súdu je vnímanie ústavne priznaných oprávnení v relácii medzi pôsobnosťou ústavného súdu a jeho právomocou. Pôsobnosťou by v takom prípade bol vecný okruh záležitostí, ktorými sa ústavný súd môže mocensky zaoberať. Právomocou by zas boli typizované mocenské prostriedky zaväzujúce účastníkov konania na ústavnom súde, ktoré Ústava dovoľuje ústavnému súdu použiť. Pre oprávnenie plynúce z Čl. 127 Ústavy by to znamenalo, že pôsobnosťou ústavného súdu je ochrana základných práv a slobôd v individuálnych prípadoch, kým právomocou je rozhodovať o tejto ochrane s právne záväzným výsledkom. Právna záväznosť výsledku je nerozlučne spätá s rozhodovacou právomocou (tvorí jej imanentnú súčasť) a konkretizuje ju Čl. 127 ods. 2 a 3 Ústavy. Už v tomto bode úvah však nemožno odhliadnuť od ústavnej podmienky v Čl. 127 ods. 1 Ústavy, ktorá právomoc ústavného súdu determinuje zistením, že o ochrane tvoriacej predmet pôsobnosti ústavného súdu nerozhoduje iný súd. Ide o špecifikum právomoci ústavného súdu, v ktorom sa prejavuje model súdnej ochrany ústavnosti, charakterizovaný v odbornej literatúre ako špecializovaný a koncentrovaný.Napr. OROSZ, L.: Politické prostredie a jeho vplyv na rozhodovaciu činnosť ústavných súdov ako špecializovaných súdnych orgánov ochrany ústavnosti; in: Bárány, E. a kol.: Právo a jeho prostredie; Bratislava: Ústav štátu a práva SAV vo vydavateľstve Slovak Academic Press, 2011, s. 122, ISBN 978-80-8095-072-9. Všetky zložky štátneho mechanizmu, ba aj iné orgány verejnej moci sú povinné pri svojej mocenskej aktivite rešpektovať základné práva a slobody. Znamená to, že sa ich postup a rozhodovanie vo vecne neoddeliteľnej perspektíve prelína s pôsobnosťou ústavného súdu,Ak teda všeobecný súd posudzuje individuálny nárok na náhradu škody, uskutočňuje pôsobnosť podľa Čl. 142 ods. 1 ústavy (občianskoprávne veci) uplatnením rozhodovacej právomoci. Pri tejto verejno-mocenskej činnosti však je povinný, okrem iného, rešpektovať základné práva a slobody účastníkov konania, čím im materiálne poskytuje ochranu (napríklad uznesenie Spolkového ústavného súdu z 30. novembra 1988 vo veci sp. zn. 1 BvR 1301/84). hoci dominantne a prioritne sa ich pôsobnosť sústredí na otázky odlišné od vecného záberu plynúceho z Čl. 127 ods. 1 Ústavy. Ide o to, že realizácia a ochrana základného práva a slobody u individualizovaného subjektu je v konaní iného orgánu verejnej moci „zabalená“ do pláštika konkrétnejšie formulovaného právneho nároku.Napríklad uplatneným nárokom na náhradu škody sa realizuje a chráni základné právo vlastniť majetok. Aby nedochádzalo v tomto smere k akýmkoľvek konfliktom a vnútorne rozporným právnym záverom o uplatnených individuálnych nárokoch, je nevyhnutné procesne oddeliť uskutočňovanie pôsobnosti iných verejno-mocenských orgánov od pôsobnosti ústavného súdu. Popísanému účelu slúži práve právomoc ústavného súdu,Naznačuje to i Drgonec, keď uvádza, že „ochranou ústavnosti je praktická činnosť orgánov verejnej moci slúžiaca na to a smerujúca k tomu, aby všetky orgány verejnej moci svoju právomoc uplatňovali v súlade s ústavou“. (DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár; 3. vydanie, Šamorín: Heuréka, 2012, s. 1209.) podmienená záverom, že o ochrane základných práv a slobôd vymenovaných v Čl. 127 ods. 1 Ústavy nerozhoduje iný súd. 

Prenesením druhého formulovaného pohľadu na pojem právomoci ústavného súdu do roviny zákona o ústavnom súde prichádzame k záveru, že postup podľa § 23a zákona o ústavnom súde je aplikovateľný, ak sa navrhovateľ na ústavný súd obráti s vecou nepatriacou do jeho pôsobnosti formálne upravenej v Čl. 125 – 129 Ústavy, eventuálne aj v Čl. 136 ods. 2 a 3 Ústavy.K týmto ústavným článkom je potrebné dodať, že nezakotvujú „klasické“ návrhové konania, hoci určitý relevantný podnet na začatie konania musí ústavný súd dostať. Odmietnutie návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde potom môže byť dôsledkom ...