Ústavná sťažnosť ako právny prostriedok nápravy

JUDr. Juraj Babjak
sudca Ústavného súdu SR
Košice

Novelou Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., bol v čl. 127 zavedený inštitút ústavnej sťažnosti, ktorý zjednocuje znenie a odstraňuje nedostatky dovtedajšej ústavnej ochrany fyzických a právnických osôb prostredníctvom ústavnej sťažnosti a podnetu (podľa článkov

127 a 130 ods. 3).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd, ktoré vyplývajú z medzinárodnej zmluvy ratifikovanej Slovenskou republikou a vyhlásenej spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K bližšej konkretizácii a uvedeniu do života ústavnej sťažnosti došlo na základe poslednej novely zákona o ústavnom súde,Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. a to zákonom č. 124/2002 Z. z. (účinným, až na výnimky, od 20. marca 2002).

Cieľom príspevku nie je ucelenejšia analýza inštitútu ústavnej sťažnosti z hľadiska jej podstatných prvkov (napríklad princíp subsidiarity; orgány verejnej moci, proti ktorým môže smerovať; formy zásahov do základných práv a slobôd), ale sústredenie sa na jej charakteristiku „ako právneho prostriedku nápravy“ v právnej úprave a tiež v praxi.

Prostriedok nápravy prelína tento príspevok najskôr v rámci systému common law v Kanade (časť I.), ďalej v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „európsky súd“) pri výklade a aplikácii Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (časť II., ďalej aj „dohovor“), potom pri ústavnej a zákonnej úprave našej ústavnej sťažnosti (časť III.) a napokon v interpretačnej a aplikačnej činnosti ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach (časť IV.).

I.

Počas študijného pobytu v Kanade v roku 1994 som sa prvýkrát stretol so sústredenejšou analýzou inštitútu prostriedku nápravy (remedy). V rámci Criminal Law Intensive Study Program, ktorý organizoval National Judicial Institute v meste Cornwall (provincia Ontario), som mal možnosť dostať sa aj k právnej štúdii o prostriedkoch nápravy v kanadskom trestnom práve (The application of Section 24 of the Charter in Criminal Law), ktorú tiež ústne odprezentoval profesor Univerzity v Montreale Pierre Béliveau.

Tento v úvode poukazuje na významnú štúdiu profesora André Morela o práve na nápravu pri porušení ústavných práv (Le Droit d´obtenir réparation en cas de violation de droits constitutionnels, 1984, 18 RJT 253). V rámci koncepcie primeranej a spravodlivej nápravy (the concept of appropriate and just remedy) sa potom odvoláva na profesorom Morelom akcentovaný rozdiel medzi právami, ktorých porušenie vyžaduje spôsob nápravy (relief) vo forme reštitúcie, a tými právami, ktorých porušenie ...