Postmortálna ochrana osobnosti pred neoprávnenými zásahmi médií – 2. časť

JUDr. Peter KERECMAN, PhD.
advokát
Košice

KERECMAN, P.: Postmortálna ochrana osobnosti pred neoprávnenými zásahmi médií – 2. časť; Justičná revue, 62, 2010, č. 3, s. 325 – 342.

III. Možnosti postmortálnej ochrany osobnosti podľa noriem trestného práva

Aj normy trestného práva môžu účinne chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi médií, a to aj v prípade zásahov, ku ktorým dôjde po smrti fyzickej osoby. Z Deklarácie o slobode politickej diskusie v médiáchprijatej Výborom ministrov Rady Európy 12. 2. 2004 vyplýva, že uplatňovanie trestných sankcií voči novinárom za zneužitie slobody prejavu je síce krajným, avšak v niektorých prípadoch akceptovaným postupom, pretože hoci „ohováranie a urážky zo strany médií by nemali viesť k trestu odňatia slobody, iba ak závažnosť poškodenia práv alebo povesti vyžaduje prísne a primerané potrestanie, najmä ak boli závažne porušené iné základné práva ohováračskými alebo urážlivými vyjadreniami v médiách, ako sú prejavy nenávisti“. Hoci dnes trestnoprávna úprava nestanovuje osobitné skutkové podstaty trestných činov, ktoré možno naplniť útokom proti cti, dôstojnosti, či súkromiu zomrelých osôb, v minulosti boli skutkové podstaty takýchto trestných činov tradičnou súčasťou trestnoprávnych noriem platných na našom území a základom posmrtnej ochrany osobnosti.

1. Z histórie právnej úpravy

Najmä na území Čiech, avšak krátky čas i na území Slovenska, účinný rakúsky zák. č. 117/1852 R.z. trestný zákon o zločinoch, prečinoch a priestupkoch okrem toho, že obsahoval skutkové podstaty trestných činov utŕhania na cti (§ 209), urážky na cti (§ 487 Bezdôvodné obvinenie z činu trestného, § 488 Bezdôvodné obvinenie z iných činov nepočestných alebo nemravných, § 489 Uverejnenie iných na cti citlivých skutočností zo života súkromného a rodinného, § 491 Iné verejné hanenia), obsahoval i ust. § 492, podľa ktorého „Trestných činov uvedených v §§ 487 a 491 sa dopustí aj ten, kto útokmi tam vylíčenými napadá … povesť osoby zomrelej“. Právo podať súkromnú obžalobu mali jeho pokrvní príbuzní, jeho manžel alebo manželka, jeho osvojitelia a chovatelia, osvojenci a chovanci, poručníci, osoby zošvagrené, bratia a sestry manžela alebo manželky a manželka alebo manžel jeho brata a sestry.MILOTA, A.: Učebnice práva trestního; J. Gusek, Kroměříž, 1929, s. 301, 304.

Uhorský trestný zákonzák. čl. V/1878 o zločinoch a prečinoch obsahoval skutkovú podstatu trestného činu krivého obvinenia (§§ 227 – 229) a vydieračstva (§ 350), ktorého sa dopustil i ten, kto „preto, aby sebe alebo inému bezprávne zadovážil majetkový prospech, niekomu hrozí, že svoje nactiutŕhačské alebo na cti urážajúce tvrdenia uverejní tlačou“. Zák. čl. XL/1879 trestný zákon priestupkový v § 41 obsahoval skutkovú podstatu prečinu nebezpečnej hrozby, ktorý spáchal ten, kto „nemajúc úmyslu vydieračského hrozí niekomu tým, že… uverejní tlačou tvrdenia na cti utŕhajúce a urážajúce“. Normami patriacimi do odvetvia trestného práva boli v tomto čase aj zákony o ochrane cti, ktoré upravovali nielen trestno-procesné, ale aj trestno-hmotné otázky. Tie poskytovali aj posmrtnú ochranu osobnosti.

Zák. čl. XLI/1914 o ochrane cti obsahoval okrem skutkových podstát nactiutŕhania (§ 1), urážky na cti (§ 2), aj osobitnú skutkovú podstatu pohanenia zomrelého (§ 22, § 23). Podľa § 22: „Pohanenie zomrelého človeka alebo jeho pamiatky je prečinom“. Skutkovo mohlo byť naplnené utŕhaním na cti, t. j. „tvrdením alebo rozhlasovaním pred iným takej skutočnosti, ktorá keby bola pravdivá, môže byť dôvodom, aby bolo proti tomuto zahájené trestné alebo disciplinárne konanie, alebo ho môže vydať verejnému pohŕdaniu“ (§ 1) alebo urážkou na cti, t. j. „užitie proti inému výrazu zneuctievajúceho, ponižujúceho alebo zahanbujúceho“ (§ 2), namiereného proti zomrelému a jeho pamiatke. Prečin pohanenia zomrelého a jeho pamiatky bol trestaný zhodnou sadzbou ako spáchanie utŕhania na cti alebo urážky voči živému. Stíhalo sa spravidla na súkromnú žalobuPodľa § 2 zák. čl. XXXIII/1896 Trestného poriadku vo všeobecnosti platilo, že žalobu zastupuje spravidla štátne zastupiteľstvo, namiesto štátneho zastupiteľstva mohol prevziať zastupovanie obžaloby poškodený, ak to v danom prípade zákon pripúšťal. V niektorých prípadoch mohol byť trestný čin stíhaný iba na súkromný návrh (návrh poškodeného), vtedy sa pred podaním návrhu nevykonávalo z úradnej moci ani vyšetrovanie (§ 3). Poškodený mohol ako hlavný súkromný žalobca podať obžalobu prv, než vyzval štátneho zástupcu, ak išlo o prečiny, aj v takýchto prípadoch, ak to vyžadoval verejný záujem mohlo zastupovanie obžaloby prevziať štátne zastupiteľstvo (potom mal súkromný žalobca iba podpornú funkciu). Súkromný žalobca mohol obžalobu zastupovať v stanovených prípadoch aj vtedy, ak štátne zastupiteľstvo odmietlo obžalobu podať (§ 42) a ak tak neurobil, konanie sa zastavilo. Hlavný súkromný žalobca vykonával, ak zastupoval obžalobu, práva štátneho zastupiteľstva, okrem tých, ktoré vyplývali z jeho úradnej povahy. Ak patrilo právo podať súkromnú žalobu viacerým osobám, bol z nich súkromným žalobcom ten, kto podal žalobu ako prvý, ostatní sa k nemu mohli pripojiť. Súkromného žalobcu mohol zastupovať advokát. K problematike viac napr.: WOREL, J.O. – MILOTA, A. – STUNA, S.: Trestný poriadok platný na Slovensku a Podkarpatskej Rusi; Nakladatelství J. Gusek, Kroměříž, 1922, s. 3 – 6, 12 –18, 167 – 169.(§ 23 ods. 1), pričom „na podanie súkromného návrhu je výlučne oprávnený predok, dieťa, vnuk, súrodenec a manžel“ (§ 23 ods. 2). Podľa § 6 ods. 2 „ak zomrel urazený skôr, ako podal súkromný návrh, má právo ho podať jeho predok, dieťa, vnuk, súrodenec a manžel predpokladajúc, že počas života urazeného ešte neuplynula lehota k podaniu súkromného návrhu a že premlčanie nevylučuje trestné pokračovanie.“ Prečin pohanenia zomrelého a jeho pamiatky mohol byť stíhaný však aj na základe verejnej žaloby, pričom sa postupovalo podľa príslušných ustanovení zákona vzťahujúcich sa k nactiutŕhaniu a urážke na cti. To isté platilo pre vymedzenie podmienok beztrestnosti a podania dôkazu pravdy.VOJÁČEK, L.: Urážky, pomluvy, nactiutrhání – ochrana cti v československém trestním právu; Eurolex Bohemia, Praha, 2006, s. 158 – 159. Zhodne: MILOTA, A.: Učebnice práva trestního; J. Gusek, Kroměříž, 1929, s. 315.

Tento zákonný článok bol zrušený až zák. č. 108/1933 Sb. zák. a nař. o ochrane cti.Ten v § 5 ods. 1 bod 5 výslovne stanovil, že „ochrany cti podle tohoto zákona požívají též … osoby zemřelé“. To znamenalo, že u zomrelej osoby bola ochrana jej cti zaručená rovnako ako u osoby ...