Dovolenka na zotavenie, za „odmenu“ alebo za „trest“?

Dovolenka ubehne ako voda, no a ako to už po dovolenke býva, asi najťažší pre každého z nás je vždy návrat a zaradenie sa do pracovného procesu. Pre tých šťastnejších, ktorí svoju prácu vnímajú ako poslanie, to nemusí byť až také desivé, aj keď predsa, no pre tých ostatných to môže byť o niečo stresujúcejšie. Veď kto by už mal chuť ihneď po dovolenke vrhnúť sa na to množstvo nezodpovedaných e-mailov, na stôl plný odkazov či nezaložených papierov!? A buďme k sebe úprimní, kto z nás v podobnom momente nestál pred otázkou či presnejšie zbožným prianím... „prečo len tá práca nemá nohy“? Kto z nás si nie raz pofrflal „veď ja som o tú dovolenku vlastne ani nežiadal, to zamestnávateľ ma donútil čerpať si ju. Keby som nemusel, pekne by som všetko stíhal bez stresu...“ Keby, keby, keby...

Veď práve... to KEBY... Keby zamestnávateľovi zákon neukladal povinnosť určiť čerpanie dovolenky, mnohokrát, najmä tým z radov „vorkoholikov“, by ani nenapadlo, že „nejaká“ dovolenka existuje. Poviete si, „absurdita“, no verte či neverte, zo skúseností z praxe personalistu viem, že v tejto uponáhľanej dobe, kedy akosi nikto nič nestíha, sú medzi nami naozaj aj takí, pre ktorých dovolenka predstavuje skôr niečo nanútené ako dobrý pocit. A namiesto, aby si čerpaním dovolenky dopriali trošku oddychu, si ju radšej nechávajú preplatiť.

A ako to s tou dovolenkou vlastne je? Poďme sa na to spoločne pozrieť „očami“ múdrej knihy – Zákonníka práce, ktorý bližšie v tejto oblasti upravuje práva zamestnanca verzus povinnosti zamestnávateľa.