Postmortálna ochrana osobnosti pred neoprávnenými zásahmi médií – 1. časť

JUDr. Peter KERECMAN, PhD.
advokát
Košice

KERECMAN, P.: Postmortálna ochrana osobnosti pred neoprávnenými zásahmi médií – 1. časť; Justičná revue, 62, 2010, č. 2, s. 179 – 205.

I. Úvod

So smrťou fyzickej osoby ako právnou skutočnosťou spájajú právne normy striktne stanovené následky, najmä prechod jej práv a povinností na dedičov. Z hľadiska ľudského je so smrťou spojený žiaľ pozostalých. Po smrti človeka naďalej však pretrvávajú v relatívne širokom okruhu žijúcich, najmä (avšak nielen) medzi jeho blízkymi osobami, spomienky na zomrelého, ktorých obsah a intenzita sú dané jeho životom. Povesť zomrelého, ktorú si za svojho života vytvoril svojím správaním sa, postojmi, ktoré zastával, či hodnotami, ktoré uznával a presadzoval, pretrváva i po jeho smrti. Po smrti človeka pretrvajú i záznamy jeho prejavov osobnej povahy, denníky, korešpondencia, podobizne a obrazové záznamy, či osobné tajomstvá. Všetky tieto hodnoty si nepochybne aj po smrti človeka zasluhujú ochranu.

Človek sa svojou smrťou nevytráca ani z predmetu záujmu médií, ktoré niekedy v rozpore so spoločensky uznávanou pietou, počítajúc s tým, že mŕtvy sa brániť nebude, bezohľadne uverejňujú údaje týkajúce sa života zomrelého, či údaje o okolnostiach alebo príčinách jeho smrti, pravdivé i nepravdivé tvrdenia, hodnotiace úsudky, publikujú jeho fotografie či obsah jeho prejavov osobnej povahy.

Právne zakotvenie postmortálnej ochrany osobnosti fyzickej osoby sa odvíja od ústavných základov ochrany osobnosti, ktorými sú základné právo na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti,garantované čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyÚst. zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení úst.zák. č. 244/1998 Z. z., úst. zák.9/1999 Z. z., úst. zák.90/2001 Z. z., úst. zák.140/2004 Z. z., úst. zák.323/2004 Z. z., úst. zák. 463/2005 Z. z., úst. zák.92/2006 Z. z., úst. zák.210/2006 Z. z. v platnom znení (ďalej len „ústava“), základné právo na súkromie zaručené v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, 3 ústavy i čl. 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, publikovaný ako oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.(ďalej len „dohovor“). Na druhej strane stojí základné právo na slobodu prejavu,garantované čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru. Konflikt, resp. hranice oboch týchto skupín základných práv, je riešený za použitia rovnakých zásad, aké sa používajú pri posudzovaní prípustnosti obmedzenia slobody prejavu vo všeobecnosti,Obmedzenie slobody prejavu sa vždy vykladá reštriktívne, jeho nevyhnutnosť musí byť presvedčivo preukázaná („nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“), obmedzenie slobody prejavu musí mať zákonnú oporu („ustanovuje zákon“) a musí sledovať legitímny cieľ (napr. sú v záujme ochrany povesti alebo práv iných). hoci prípady postmortálnej ochrany osobnosti určité špecifiká vykazujú.

Postmortálna ochrana osobnosti a jej jednotlivých zložiek je poskytovaná normami súkromného i verejného práva, najmä ustanoveniami zák. č. 40/1964 Zb. občiansky zákonník v platnom zneníZák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zák. č. 58/1969 Zb., zák. č. 131/1982 Zb., zák. č. 131/1982 Zb., zák. č. 94/1988 Zb., zák. č. 188/1988 Zb., zák. č. 87/1990 Zb., zák. č. 105/1990 Zb., zák. č. 116/1990 Zb., zák. č. 87/1991 Zb., zák. č. 509/1991 Zb., zák. č. 264/1992 Zb., zák. č. 278/1993 Z. z., zák. č. 249/1994 Z. z., zák. č. 153/1997 Z. z., zák. č. 211/1997 Z. z., zák. č. 252/1999 Z. z., zák. č. 218/2000 Z. z., zák. č. 261/2001 Z. z., zák. č. 281/2001 Z. z., zák. č. 23/2002 Z. z., zák. č. 34/2002 Z. z., zák. č. 95/2002 Z. z., zák. č. 184/2002 Z. z., zák. č. 215/2002 Z. z., zák. č. 526/2002 Z. z., zák. č. 504/2003 Z. z., zák. č. 515/2003 Z. z., zák. č. 150/2004 Z. z., zák. č. 404/2004 Z. z., zák. č. 635/2004 Z. z., zák. č. 171/2005 Z. z., zák. č. 266/2005 Z. z., zák. č. 336/2005 Z. z., zák. č. 118/2006 Z. z., zák. č. 118/2006 Z. z., zák. č. 84/2007 Z. z., zák. č. 335/2007 Z. z., zák. č. 568/2007 Z. z., zák. č. 214/2008 Z. z., zák. č. 379/2008 Z. z., zák. č. 477/2008 Z. z. (ďalej len „OZ“), ale aj zák. č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (ďalej len „tlačový zákon“), zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisiiZák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení zák. č. 147/2000 Z. z., zák. č. 296/2002 Z. z., zák. č. 289/2005 Z. z., zák. č. 95/2006 Z. z., zák. č. 121/2006 Z. z., zák. č. 13/2007 Z. z. a zák. č. 220/2007 Z. z., zák. č. 343/2007 Z. z. a zák. č. 167/2008 Z. z., zák. č. 287/2008 Z. z., zák. č. 516/2008 Z. z., zák. č. 77/2009 Z. z., zák. č. 318/2009 Z. z. v platnom znení (ďalej len „zákon o vysielaní“) a zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákonZák. č. 300/2005 Z. z. trestný zákon v znení zák. č. 650/2005 Z. z., zák. č. 692/2006 Z. z., zák. č. 218/2007 Z. z., zák. č. 491/2008 Z. z., zák. č. 497/2008 Z. z., zák. č. 498/2009 Z. z., zák. č. 59/2009 Z. z., zák. č. 257/2009 Z. z. v platnom znení (ďalej len „Tr. zák.“). Paradoxne však v minulosti bol postmortálnej ochrane osobnosti, usudzujúc aspoň podľa kvality právnej úpravy, pripisovaný väčší význam než dnes.

II. Postmortálna ochrana osobnosti podľa občianskeho zákonníka

Postmortálna ochrana osobnosti normami občianskeho práva je tradičnou a najrozšírenejšou formou ochrany osobnosti zomrelého, hoci historicky i z hľadiska platného práva tvorí iba súčasť celkovej právnej ochrany osobnosti v právnom poriadku.

1. Z histórie právnej úpravy

Už Všeobecný zákonník občiansky z roku 1811 (ďalej len „ABGB“) rozlišoval práva vecné a osobné, ktoré sa vyvodzovali z ust. § 16 ABGB, podľa ktorého „každý človek má vrodené, rozumom poznateľné práva a nutné je považovať ho za osobu“. Osobnými právami bolo aj právo na občiansku česť, osobné tajomstvo a právo na meno. Právne prostriedky ochrany týchto práv – žaloby na odstránenie rušenia, žaloby zdržovacie, určovacie – patrili však podľa ABGB iba tomu, koho osobnosť bola porušená, neboli prevoditeľné medzi živými ani neprechádzali na dedičov, a to ani vtedy nie, keď by bol spor už začatý.ROUČEK, F. – SEDLÁČEK, J.: Komentář k československému obecnému zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské rusi; diel I., Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart, Praha, 1937, s. 188. Rovnakými zásadami sa riadilo i právo slovenské.ROUČEK, F. – SEDLÁČEK, J.: Komentář k československému obecnému zákonníku občanskému a občanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské rusi; diel I., Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart, Praha, 1937, s. 189. Domáhať sa ochrany osobnosti žalobou na civilnom súde vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak iba v prípadoch poškodenia cti tlačou, umožňoval už zák. čl. XIV/1914 o tlači (§ 39). Iní autori pre toto obdobie a pre územie Slovenska poukazujú z osobnostných práv iba na iný „ideálny“ statok – právo na meno – vnímaný tak, že ten, koho oprávnený záujem sa poškodzuje tým, že jeho meno niekto zneužíva, môže žiadať súd, aby zneužívateľovi užívanie mena pod ťarchou peňažnej pokuty zakázal.FAJNOR, V. – ZÁTURECKÝ, A.: Nástin soukromého práva na Slovensku a Podkarpatské Rusi; Právnická jednota, Bratislava, 1924, s.152.

Občianske právo v časoch 1. ČSR už upravovalo aj režim postmortálnej ochrany niektorých zložiek osobnosti. V ustanovení § 26 zák. č. 218/1926 Sb. zák. a nař. o pôvodcovskom práve k dielam literárnym, umeleckým a fotografickým (o práve autorskom) bolo upravené nakladanie so súkromnou korešpondenciou, denníkmi a inými dôvernými písomnosťami po smrti osoby, ktorá ich napísala. Podľa § 26 ods. 1 „ochranu prepožičanú právu pôvodcovskémupožíva tiež pôvodca listu neliterárneho, denníku ako aj iných záznamov dôverností proti ich neoprávnenému uverejneniu a vydaniu. Po pôvodcovej smrti patrí právo po dobu zákonnú (pozn.: 50 rokov od smrti pôvodcu – § 58) pozostalému manželovi a deťom a ak týchto osôb niet, jeho rodičom a ak niet ani týchto, jeho súrodencom“. Podľa § 26 ods. 2 „Ochranu prepožičanú v ods. 1 požíva aj adresát listu, ak by sa uverejnenie alebo vydanie listu dotýkalo jeho závažných osobných záujmov“. Podľa § 26 ods. 3 „dovoleno jest však použitie listov a záznamov podľa ods. 1 bez akýchkoľvek podmienok pre úradné účely ako aj ich uverejnenie alebo vydanie, avšak iba z dôvodov zrejme vyvažujúcich záujem pôvodcov alebo uvedených oprávnených osôb“. V ustanovení § 34 rovnakého zákona bolo upravené nakladanie s podobizňou pod marginálnym názvom „Právo na vlastnom obraze“. Podľa § 34 ods. 1 „Pri podobizniach je dovolené vykonávať výhradné oprávnenia pôvodcove len so súhlasom zobrazenej osoby alebo ak takýto súhlas nemôže sama udeliť, ako aj po jej smrti do dvadsiatich rokov, len so súhlasom manžela a detí a v prípade, ak týchto osôb niet, so súhlasom rodičov a ak niet ani ich, so súhlasom súrodencov“. Podľa § 34 ods. 2 „Takýto súhlas nie je potrebný pri podobizniach zo súčasných dejín, pri obrazoch verejných zhromaždení, sprievodov a iných verejných príbehov, ktorých sa zobrazená osoba zúčastnila, ako aj ani pri podobizniach, ktoré neboli zhotovené na objednávku a ktorých uverejnenie slúži vyšším umeleckým záujmom.“ Ustanovenie § 34 ods. 3 a 4 potom dopĺňalo, že súhlas nie je potrebný ani na použitie podobizne na účely úradné, pričom však „vo všetkých prípadoch treba primerane šetriť dôvodné záujmy alebo rešpektovať odôvodnený zákaz zobrazenej osoby, alebo menovaných osôb jej blízkych.“ Tieto ustanovenia sa vzťahovali primerane i na fotografické podobizne (§ 36 ods. 3).

Kodifikácia občianskeho práva, vykonaná zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 1. 1951, pamätala z osobnostných práv iba na právo na meno fyzickej osoby. Podľa jeho § 22 „ak je niekto ukrátený na svojich právach tým, že niekto iný neprávom užíva jeho meno, priezvisko, názov alebo krycie meno, môže ...