8. Čerpanie dovolenky

§ 111 ZP (ale aj niektoré ďalšie, napr. § 112 – § 114 ZP) určuje pravidlá určenia čerpania dovolenky.

Cieľom inštitútu dovolenky je zabezpečenie regenerácie pracovnej sily. Z tohto hľadiska Zákonník práce stanovil minimálnu výmeru dovolenky za kalendárny rok a upravil pravidlá jej čerpania.

Cieľom je, aby sa dovolenka za kalendárny rok (za pomernú časť či odpracované dni) vyčerpala v kalendárnom roku, v ktorom na ňu vznikol nárok (vtedy najviac slúži účelu, na ktorý sa priznáva). SD EÚ sa zároveň vyslovil, že stále môže slúžiť svojmu účelu, aj ak sa prenesie (z objektívnych dôvodov ako materská dovolenka, dočasná pracovná neschopnosť – pozri § 113 ZP) do ďalšieho obdobia. Zákonník práce ustanovuje, že čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ a nie zamestnanec. Zamestnávateľ je viazaný určitými kritériami (pozri ďalej).

8.1 Plán dovoleniek

Na začiatku by mal byť na základe predchádzajúceho súhlasu zástupcov zamestnancov (ak u zamestnávateľa pôsobia – pozri aj § 12 ZP) zostavený plán dovoleniek. Plán dovoleniek je predovšetkým orientáciou a pomocou pri organizácii práce a dovoleniek – naplánované dovolenky možno zmeniť so súhlasom zástupcov zamestnancov, avšak zamestnávateľ sa ho má pridržiavať a zmeny v ňom by mali byť objektívneho charakteru – individuálna dohoda so zamestnancom o inom čerpaní je vždy prípustná.

Určenie dovolenky musí zamestnávateľ urobiť aj vtedy, ak nebol spracovaný plán dovoleniek alebo nebol odsúhlasený odborovou organizáciou.

8.2 Určenie čerpania dovolenky

a) forma určenia čerpania dovolenky

Čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ (zamestnancovi, skupine zamestnancov), a to po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek. V praxi zároveň o dovolenku často žiada zamestnanec, ktorý si vypíše dovolenkový lístok a požiada o čerpanie dovolenky v konkrétne dni.

Podľa § 111 ods. 5 ZP čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Zákonník práce neurčuje presnú formu určenia dovolenky – formu určenia termínu čerpania dovolenky. Určenie môže byť teda aj ústne, resp. konkludentné, ale pre preukázateľnosť je dôležité písomné určenie. Zamestnávateľ by mal použiť takú formu oznámenia, aby nevznikli pochybnosti o tom, že si splnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 111 ods. 5 ZP. V prípade, že vzniknú pochybnosti o oznámení čerpania dovolenky, je na zamestnávateľovi, aby preukázal, že: 1) určil čerpanie dovolenky, 2) na kedy určil čerpanie dovolenky, 3) a či tak spravil namenej 14 dní vopred.

K forme pozri aj: judikát R 11/1969 (súhlas): V predmetnej veci zamestnanec nahlásil nadriadenému, že plánuje nastúpiť na dovolenku. Vedúci zamestnanec to odmietol s poukazom na jeho predchádzajúce ab­sencie. Svedkovia R. (majster nadriadený žalobcovi) a K. (vedúci dielne) potvrdili, že žalobca požiadal o umožnenie nástupu dovolenky, nebolo mu však vyhovené, dokonca mu bolo výslovne oznámené, že si dovolenku nemôže vybrať. Súd sa vyslovil, že: „V rozporu s ustanovením § 106 odst. 1 zák. práce (pozn.: v súčasnosti § 111 ZP) není taková praxe v organizaci, podle níž pracovník požádá o udělení dovolené a jeho nadřízený (do jehož pravomoci spadá takový úkon) mu dá k čerpání dovolené souhlas; v tomto souhlasu je totiž možno spatřovat určení nástupu dovolené. Pokud však pracovník pouze oznámí, že nastupuje dovolenou, a jeho nadřízený mu neudělí potřebný souhlas, popř. udělení souhlasu výslovně odmítne, nemůže být nepřítomnost pracovníka v práci považována za dovolenou a nepřísluší mu po dobu této nepřítomnosti v práci náhrada mzdy podle § 109 odst. 1 zák. práce (pozn. v súčasnosti § 116 ZP). Protože žalobci nebyl určen nástup dovolené (nebyl udělen souhlas k čerpání dovolené), není jeho požadavek na zaplacení náhrady mzdy za dobu jeho nepřítomnosti v práci oprávněný, a to bez ohledu na to, zda bylo odůvodněno stanovisko žalovaného, že totiž žalobce nemá nárok na dovolenou pro předcházející absence. Zákoník práce nepřipouští v podobném případě svémoc pracovníka záležející v nástupu dovolené bez svolení organizace, a to ani tehdy, jestliže pracovník má nepochybně nárok na dovolenou. Pracovník má toliko možnost obrátit se s požadavkem na určení oprávněnosti svého nároku na dovolenou na rozhodčí orgán, případně soud.“

V prípade 21 Cdo 2795/2000 sa Najvyšší súd ČR zaoberal konkludentným určením dovolenky – zamestnanec požiada o udelenie dovolenky a (na to oprávnený) vedúci zamestnanec mu dá súhlas (nielen písomne, ale aj ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, že bol súhlas udelený).

Listom zo dňa 11. 6. 1996 žalovaný oznámil žalobcovi, že s ním podľa ustanovenia § 53 Zák. práce „ku dňu 12. 6. 1996“ okamžite ruší pracovný pomer. Dôvod k tomuto opatreniu videl v tom, že žalobca, ktorý u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1. 7. 1995 vykonával prácu vedúceho predajne vozov S., dňa 27. 5. 1996 „bez akéhokoľvek súhlasu nastúpil na dovolenku, bez toho, aby bola zaistená náhrada“ po dobu jeho neprítomnosti, lebo „súčasne umožnil čerpať dovolenku ďalšiemu pracovníkovi – predajcovi p. S.“.

Prevádzka predajne bola súčasnou neprítomnosťou žalobcu a predajcu S. narušená a došlo „k hrubému poškodeniu obchodného mena“ žalovaného.

Žalobcov „nevyhovujúci prístup k plneniu pracovných povinností“ bol navyše dlhodobo predmetom výčitiek žalovaného; žalobca však na jeho výzvy na zmenu „v prístupe k vedeniu a organizácii práce v autosalóne“ nereagoval.

Spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

NS ČR: Za tohto stavu veci súdy správne okrem iného skúmali, či žalobca dňa 27. 5. 1996 nastúpil dovolenku „bez akéhokoľvek súhlasu“ žalovaného a či žalobca v čase od 27. 5. 1996 do 7. 6. 1996, kedy bol na dovolenke, „umožnil čerpať dovolenku ďalšiemu pracovníkovi – predajcovi S“. Odvolací súd dospel ku skutkovému záveru, že žalovaný súhlasil s tým, aby jeden z dvoch predajcov zamestnaných v predajni (t. j. buď žalobca, alebo predajca S.) v termíne 27. 5. 1996 až 7. 6. 1996 čerpal dovolenku a že žalobca v rámci svojej právomoci vedúceho predajne rozhodol, že dovolenku v uvedenom termíne nastúpi sám a predajcovi S. žiadosť o udelenie dovolenky v rovnakom termíne neschválil; tieto závery boli po skutkovej stránke – ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu – rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

S dovolateľom možno súhlasiť v tom, že podľa ustanovenia § 108 ods. 1 ZP ČR (pozn.: § 111 ZP SR) dobu čerpania dovolenky určuje zamestnávateľ. V rozpore s ustanovením § 108 ods. 1 ZP ČR (pozn.: § 111 ZP SR) však nie je ani taký postup, ak zamestnanec požiada o udelenie dovolenky a jeho nadriadený (do ktorého právomoci spadá takýto úkon) mu dá na čerpanie dovolenky súhlas, lebo v tomto súhlase možno vidieť určenie nástupu dovolenky (porov. rozsudok Krajského súdu v Ústí nad Labem z 25. 1. 1968, ev 8 Co 26/68, uverejnený pod č. 11 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, roč. 1969); súhlas na čerpanie dovolenky môže nadriadený vedúci zamestnanec dať nielen písomne, ale aj ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, že bol udelený (t. j. konkludentne). Ak v posudzovanom prípade – ako je uvedené vyššie – bolo preukázané, že žalovaný súhlasil s tým, aby buď žalobca, alebo jeho podriadený – predajca S. čerpal v termíne 27. 5. 1996 až 7. 6. 1996 dovolenku, a ak žalobca v rámci svojej právomoci vedúceho predajne rozhodol, že dovolenku v uvedenom termíne nastúpi sám a predajcovi S. jeho žiadosť o udelenie dovolenky v rovnakom termíne neschválil, potom v tomto súhlase žalovaného (pretože sa splnila podmienka v ňom obsiahnutá) možno vidieť určenie čerpania dovolenky pre žalobcu. Odvolací súd preto správne vyvodil, že dôvod okamžitého zrušenia pracovného pomeru spočívajúci v tom, že žalobca dňa 27. 5. 1996 „bez akéhokoľvek súhlasu nastúpil dovolenku, bez toho, aby bola zaistená náhrada“ po dobu jeho neprítomnosti, lebo „súčasne umožnil čerpať dovolenku ďalšiemu pracovníkovi – predajcovi p. S.“, nebol naplnený a že to bol zamestnanec S., ktorý bezdôvodným nenastúpením do zamestnania dňa 27. 5. 1996 porušil pracovnú disciplínu.

b) na čo sa má prihliadať pri určovaní čerpania dovolenky

Má sa prihliadať:

1. na úlohy zamestnávateľa → zabezpečenie činnosti, druh prác, ktorý sa vykonáva, z hľadiska organizácie práce, z hľadiska zastupiteľnosti

2. na oprávnené záujmy zamestnanca