Zamestnanecká rada a zamestnanecký dôverník – aktuálna právna úprava a ich postavenie

Obsah:

1. Zástupcovia zamestnancov v slovenskej právnej úprave

2. Podmienky vzniku orgánu zastupujúceho zamestnancov

3. Povinnosti zamestnávateľa súvisiace s orgánom zástupcu zamestnancov

1. Zástupcovia zamestnancov v slovenskej právnej úprave

Základným stavebným kameňom ustanovujúcim možnosť kreácie orgánov zástupcov zamestnancov v právnych podmienkach Slovenskej republiky je sloboda združovania, ako je táto ukotvená v čl. 37 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba „Ústava“).^{Čl. 37 (1) Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov. (2) Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné. (3) Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých. (4) Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.}

Uvedená sloboda združovania, inak označovaná aj ako koaličná sloboda, je garantovaná každému, jej subjektom môže byť občan Slovenskej republiky, cudzinec, ako aj fyzická osoba, ktorá je bez štátnej príslušnosti. Právo na koaličnú slobodu nie je viazané na žiadnu podmienku, avšak je limitované účelom vymedzeným vo vyššie uvedenom článku Ústavy.

Pri odvetví pracovného práva je očividné, že možnosť združovať sa v rámci štruktúr konkrétneho zamestnávateľa je prostriedkom, ktorým sa sleduje ochrana hospodárskych a sociálnych záujmov zamestnancov. Olšovská uvádza: „Musíme mať pri interpretácii akéhokoľvek pracovnoprávneho inštitútu v kolektívnom pracovnom práve na zreteli, že jeho vznik a úlohy bezprostredne historicky súvisia s ochranou záujmov zamestnancov.“^{A. Olšovská a kol.: Kolektívne pracovné právo s praktickými príkladmi, Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike; Bratislava 2017, ISBN 978–80–89149–55–1, str. 9}

Uvedené je nespochybniteľné najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že právna úprava, ako aj konštantná judikatúra operuje s axiómou, kedy zamestnanec je pova­žo­vaný v pracovnoprávnych vzťahoch za tzv. slabšiu stranu. Pre potvrdenie uvedeného nie je potrebné pristúpiť k žiadnej sofistikovanej právno-teoretickej debate.

Uvedené je jednoznačne verifikovateľné napr. procesnoprávnou úpravou v ust. § 316 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v príslušnom znení (ďalej iba „CSP“), ktorá vyslovene uvádza, že „individuálny pracovnoprávny spor na účely tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných obdobných pracovných vzťa­hov,“ pričom táto je systémovo zaradená do tretej časti druhej hlavy CSP s názvom spory s ochranou slabšej strany.

Zamestnancovi z uvedeného vyplýva viacero špecifických procesných práv, ktoré sa v prípade sporového konania dvoch ...