Zabezpečovanie informácií dôležitých pre trestné konanie ako relevantný nástroj odhaľovania organizovanej kriminality 1. časť - Informačno-technické prostriedky

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV- 19-0050. This work was supported by Slovak Research and Development Agency under the Contract No. APVV- 19-0050

JUDr. Karin Vrtíková, PhD., je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, aktuálne pôsobí ako Odborná asistentka na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

Inštitúty zaradené v rámci prvej časti predkladaného textu deklarujú významovosť a neopomenuteľnosť procesných nástrojov boja s organizovanou kriminalitou. Daný text bude pojednávať o informačno-technických prostriedkoch, ktorými sú vyhotovovanie obrazových, zvukových a obrazovo–zvukových záznamov a odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Pre ich uplatnenie v trestnom konaní treba splniť niekoľko zákonných podmienok, ktoré sú s tým ktorým trestno-procesným prostriedkom previazané. Je však legitímne uviesť, že práve špecifickosť páchania organizovanej trestnej činnosti predurčuje aj samotné jej dokazovanie k použitiu takých trestno-procesných metód, ktoré svojou povahou môžu zasahovať do základných práv a slobôd členov organizovanej či zločineckej skupiny.

Úvod

O všetkých prostriedkoch získavania informácií dôležitých pre trestné konanie možno povedať, že sú špecifické, v zásade utajovaným spôsobom získavané dôkazné prostriedky, ktorých význam podporuje, že slúžia na odhaľovanie a dokazovanie najzávažnejších druhov trestnej činnosti. Dôležitou skutočnosťou ostáva, že síce sú efektívnym dôkazným prostriedkom, v mnohých prípadoch s neopakovateľnou možnosťou ich získania, na strane druhej svojím spôsobom významne zasahujú do oblasti základných ľudských práv a slobôd. Takéto zasahovanie je možné „ospravedlniť“ záujmom spoločnosti na potrestaní a odhalení závažnej trestnej činnosti. Z uvedeného vyvstáva minimálne jedna otázka: Čo má pre spoločnosť väčší význam? Odhaľovanie organizovanej trestnej činnosti alebo ochrana základných ľudských práv, do zásahu ktorých dochádza zabezpečovaním informácií dôležitých v trestnom konaní? Odpovede akademickej obce na túto problematiku sa rôznia. Preto odpoveď na túto otázku bude podrobená výskumu judikatúry v aplikačnej praxi súdov. Aj napriek skutočnosti zásahu do základných ľudských práv a slobôd zo strany prostriedkov zabezpečenia informácií dôležitých pre trestné konanie máme zato, že tieto nástroje sú mnohokrát nevyhnutným a zároveň jediným spôsobom získania takýchto informácií.Pri posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie ESĽP uplatňuje mechanizmus postupnosti skúmania niekoľkých hľadísk. V prvom rade skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na túto otázku ESĽP následne pristupuje k posúdeniu kritéria legality zásahu, jeho legitímnosti a napokon jeho proporcionality. Ak ESĽP dospeje k negatívnej odpovedi pri niektorej z týchto otázok, ďalej už v posudzovaní zásahov štátu do práva na súkromie nepokračuje. Európsky súd pre ľudské práva vo veci č. 8691/79, Malone vs. UK, zo dňa 2. augusta 1984 pri výklade čl. 8 dohovoru viackrát zdôraznil, že zber a uchovávanie údajov týkajúcich sa súkromného života jednotlivca spadajú pod rozsah čl. 8 dohovoru, pretože výraz „súkromný život“ nesmie byť interpretovaný reštriktívne. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňa i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci, a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Navyše, žiadny zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálne aktivity (rozhodnutie ESĽP vo veci č. 13710/88, Niemietz vs. Nemecko, zo dňa 16. decembra 1992.) Podľa ESĽP tento extenzívny výklad pojmu „súkromný život“ je v súlade s Dohovorom Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov (tento dohovor a dodatky k tomuto dohovoru nadobudli pre Slovenskú republiku platnosť 1. januára 2001, publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vo forme Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.), ktorého účelom je „zabezpečiť pre každého jednotlivca na území každej strany dohovoru rešpektovanie jeho práv a základných slobôd, najmä práva na súkromie pri automatizovanom spracovaní osobných údajov o ňom...“ (čl. 1 Dohovoru o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov), pričom podľa čl. 2 tohto dohovoru sa osobnými údajmi rozumejú „všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na nejakého identifikovaného alebo identifikovateľného jednotlivca“. Obdobné ESĽP konštatoval aj v pomerne nedávnom rozhodnutí, vo veci č. 70838/13, Antovič a Mirkovič vs. Čierna Hora, zo dňa 28. novembra 2017, v ktorom rozhodol, že „súkromný život“ zahŕňa aj pracovné aktivity a keďže v tomto prípade išlo o monitorovanie univerzitných prednáškových miestností, ESĽP rozhodol o porušení čl. 8 Dohovoru.

Apelujeme na fakt, že právna úprava v tejto oblasti musí byť bezpodmienečne zrozumiteľná, jednoznačná, precízna a tým aby bolo zminimalizované riziko prípadných problémov vyskytujúcich sa v aplikačnej praxi, ktoré by orgány činné v trestnom konaní museli riešiť v časovej tiesni.

Na základe vyššie uvedeného bude cieľom predloženého textu zistenie, či skúmané prostriedky zabezpečovania informácií plnia svoju úlohu ustanovenú Trestným poriadkom, resp. či existujú v aplikačnej praxi problémy, ktoré je nutné zákonným spôsobom vyriešiť. Parciálnym cieľom bude aj zmapovanie, či predmetné, zákonodarcom umožnené prostriedky zabezpečenia informácií, dávajú orgánom činným v trestnom konaní dostatočný priestor na získavanie informácií dôležitých pre trestné konanie a z toho bude vyplývať ďalšia čiastková otázka, za akých okolností môže dôjsť k zásahu do základných ľudských práv a slobôd. Svoje slová budeme opierať o bohatú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.V rozhodnutí Sallinen vs. Fínsko z 27. decembra 2005 ESĽP vyslovil záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho práv zaručených čl. 8 dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi náležitú indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita zmocnená na zásahy do jeho práva na súkromie V rámci nej totiž možno vidieť, ako sa ESĽP viackrát zasadzoval za absolútnu ochranu práva na súkromie a rodinný život, ale postupne, najmä s ohľadom na rozmáhanie sa organizovaných zločineckých skupín, sa priklonil k tomu, že určité zásahy do týchto práv predsa len môžu byť legitímne.

Ešte v roku 1968 ESĽP v rozhodnutí „Belgický jazykový zákon“ považoval právo na súkromie a ochranu rodinného života za absolútne. Priamo konštatoval, že štátne orgány nemajú za žiadnych okolností možnosť a ani oprávnenie zasahovať do takýchto práv. O desať rokov neskôr, v roku 1978 konštatoval, že takéto zásahy sú možné, ale musia splniť požiadavky, ktoré sú uvedené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru.Prvým prípadom, dokazujúcim potrebu boja proti rozmáhajúcim sa organizovaným formám zločinnosti bol, rozsudok ESĽP vo veci č. 5029/71, Klass vs. Nemecko zo dňa 6. septembra 1978. V rámci uvedeného vidno evidentný odklon od pôvodného konceptu absolútnej ochrany práva na súkromie a pripustenie niektorých zásahov do tohto práva. ESĽP povolil, že je možné sledovanie podozrivých osôb a na tieto účely sa dajú využívať aj prostriedky tajného sledovania, ktorých úpravu obsahuje vnútroštátna právna úprava.

Za pomerne prelomový prípad je považované rozhodnutie Kopp vs. Švajčiarsko, v rámci ktorého ESĽP konštatoval, že každému sa musí garantovať ochrana jeho práv v zmysle ...