ÚVOD:
V tomto príspevku pokračujeme v rozbore rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s dosahom na oblasť priamych daní. Aj táto časť daňovej právnej úpravy je napriek svojej relatívnej samostatnosti, primárnej právomoci členských štátov a absencii plošnej harmonizácie konfrontovaná s požiadavkami práva EÚ.
Vychádzame pri tom zo všeobecne známeho predpokladu, že východiskom vzťahu práva EÚ a vnútroštátneho daňového práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ skutočnosť, že aj keď oblasť daní patrí do právomoci členských štátov, tieto ju musia vykonávať v súlade s právom Európskej únie (napr. rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, C-279/93, Zb. s. I-225, bod 21; zo 16. júla 1998, ICI, C-264/96, Zb. s. I-4695, bod 19, a z 23. februára 2006, Keller Holding, C-471/04, Zb. s. I-2107, bod 28). Predovšetkým sa štáty musia zdržať takého zásahu, ktorý by bol diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti (pozri tiež rozsudky z 11. augusta 1995, Wielockx, C-80/94, Zb. s. I-2493, bod 16; z 29. apríla 1999, Royal Bank of Scotland, C-311/97, Zb. s. I-2651, bod 19, a z 8. marca 2001, Metallgesellschaft a i., C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 37).
Prvé z popisovaných rozhodnutí je zamerané predovšetkým na čl. 49 a 54 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ).
V druhom rozhodnutí smeruje pozornosť k vzájomného vzťahu vnútroštátneho uplatňovania daňových predpisov zo strany správcu dane v nadväznosti na harmonizované pravidlá účtovného výkazníctva.
Tieto rozhodnutia SD EÚ analyzujeme z pohľadu metodológie uplatnenej Súdnym dvorom, pričom dávame do pozornosti jednotlivé fázy právneho posúdenia z pohľadu práva EÚ.
Obsah:
1. Finanzamt B proti W AG za účasti Bundesministerium der Finanzen (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-538/20 z 22. septembra 2022)
2. Marcas MC Szolgáltató Zrt. proti Nemzeti Adó és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-363/20 z 13. januára 2022)
3. Záver
1. Finanzamt B proti W AG za účasti Bundesministerium der Finanzen (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-538/20 z 22. septembra 2022)
Rozhodovanie v tejto právnej veci sa týkalo návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý bol podaný rozhodnutím Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd v Nemecku) zo 6. novembra 2019 a ktorý bol Súdnemu dvoru doručený 21. októbra 2020.
Právny rámec EÚ
Diskutované rozhodnutie sa týka konania o prejudiciálnej otázke a v rámci toho výkladu článkov 49 a 54 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Podľa čl. 49 a nasl. ZFEÚ sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Ako sa ďalej uvádza, sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti (založené podľa občianskeho alebo obchodného práva vrátane družstiev a iných právnických osôb podľa verejného alebo súkromného práva s výnimkou neziskových spoločností), za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia o pohybe kapitálu nestanovujú inak.
Podľa čl. 54 ZFEÚ so spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v EÚ, sa ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies