Reťazové obchody v rámci EÚ 2. časť

1. Z judikatúry: Najvyšší správny súd SR – sp. zn. 6 Sžfk/47/2021: 

„Vývoj právnych názorov na určité otázky je prirodzený, ba dokonca žiadúci (viď napr. rozsudok veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2021 zo dňa 24. 2. 2022, bod 20). Jeden senát správneho súdu prvej inštancie nie je viazaný rozhodnutím iného senátu takého súdu, a názorovo si môžu konkurovať.“

„Zároveň je ale žiaduce, aby správny súd, ktorý sa mieni odkloniť v skutkovo a právne obdobnej veci od predchádzajúceho rozhodnutia správneho súdu (v danom prípade dokonca toho istého správneho súdu), náležite zdôvodnil svoj odklon od tohto rozhodnutia. O to viac, že ide o rovnakých účastníkov konania a totožnú daňovú kontrolu (obdobne Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sžfk/12/2020 zo dňa 1. 7. 2022).“

Z judikatúry: Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Sžfk/47/2021

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Sžfk/47/2021 z 28. septembra 2023 – DPH; miesto dodania tovaru; moment dodania tovaru; prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník. Uvedený rozsudok veľmi precízne analyzuje celý aspekt transakcie. A preto je dobrou pomôckou pri nastavovaní si obchodných modelov.

Poznámka: V rámci rozsudku sa okrem iného rieši, že skutočný obsah právneho úkonu je nad zmluvnými dojednaniami, ktoré nakoniec neodzrkadľovali skutočnosť. Zmluvne nastavené podmienky je potrebné vedieť aj preukázať.

Právna veta – „prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník“

Pojem „prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník“ podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý nemusí byť totožný s prevodom právneho vlastníctva podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ale znamená prevod práva nakladať s tovarom na nadobúdateľa tak, akoby bol tento vlastníkom. Podstatné je, či na nadobúdateľa prechádza právo prijímať rozhodnutia ovplyvňujúce právne postavenie tovaru, najmä rozhodnutie predať ho.

Dôležité upozornenie: Pri určovaní momentu a miesta dodania tovaru, teda prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník nie je správca dane viazaný zmluvnými dojednaniami účastníkov zdaniteľného obchodu uzatvorenými podľa súkromnoprávnej zákonnej úpravy, ak z vykonaného dokazovania vyplynie, že tieto zmluvné dojednania nekorešpondujú s faktickými okolnosťami zdaniteľného obchodu, teda s obchodnou a hospodárskou realitou.

Pokiaľ daňový subjekt už momentom prevzatia tovaru na prepravu v inom členskom štáte rozhodoval o právnom osude tovaru tým, že ho priamo bez akejkoľvek zastávky dodával na miesta, ktoré sám určil, a od počiatku prepravy, ktorú organizoval a vykonával vlastnými prostriedkami, rozhodoval kedy, odkiaľ, ako a kam bude tovar prepravený, pričom tovar nadobudol a prepravil do tuzemska so zámerom výkonu vlastnej ekonomickej činnosti, fakticky tak s tovarom od počiatku nakladal ako vlastník a miesto dodania tovaru treba určiť v tomto inom členskom štáte, hoci podľa zmluvných ustanovení kúpnych a prepravných zmlúv uzavretých medzi daňovým subjektom a deklarovanými dodávateľmi malo byť miesto dodania tovaru až v tuzemsku.

Predmet sporu

Daňový úrad Košice (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu (kontrolovaná spoločnosť) daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie január 2017 až august 2017 zameranú na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“).

Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 101515919/2019 zo dňa 20. 6. 2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 110 644,70 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2017.

Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie prvostupňového rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 a 2 zákona o DPH, a to v súvislosti so žalobcom deklarovanými obchodmi – nákupom pohonných hmôt (nafty a benzínu, ďalej aj „PHM“) na účely ich predaja vo vlastných čerpacích staniciach žalobcu (v Michalovciach a Hunkovciach) alebo priamym odberateľom žalobcu.

Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených deklarovanými dodávateľskými spoločnosťami: 1/ EU Trucker SK, s. r. o., a 2/ L-Air SK, s. r. o. (ďalej aj „deklarovaní dodávatelia“), a to titulom nesplnenia podmienok odpočítania dane z deklarovaného dodania tovarov a služieb podľa uvedených ustanovení zákona o DPH v spojení s § 2 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

Časť fakturačného reťazca: 1. dodávatelia SK spoločnosti (EU Trucker SK a L-Air SK) – 2. žalobca (nepriznaný nárok na odpočet DPH) – a nasledovali kupujúci odberatelia žalobcu v SR alebo boli umiestnené v čerpacích staniciach žalobcu.

PHM sa prepravili spoločnosťou (žalobca) zo skladu v Lobau v Rakúsku, a to buď na účely ich predaja vo vlastných čerpacích staniciach žalobcu (v Michalovciach alebo Hunkovciach), alebo priamym odberateľom žalobcu.

Správca dane nemal za preukázaný vznik daňovej povinnosti pri dodaní tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov a nadobudnutie tovaru žalobcom v tuzemsku.

Správca dane konštatoval, že preprava pohonných látok začínala v sklade Lobau v Rakúsku, pričom žalobca sám vykonával prepravu a tovar počas prepravy neprekladal, a že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na žalobcu už v Rakúsku.

Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102383429/2019 zo dňa 17. 10. 2019 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil.

Žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR, Finančná správa SR) sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci správcom dane (daňovou kontrolou).

Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené a dospel k záveru, že v danom prípade išlo o reťazové obchody medzi subjektmi (uvádzame celý identifikovaný fakturačný reťazec):

1. OMV Refining & Marketing GmbH –> 2. OMV Slovensko, s. r. o. –> 3. L-Air SK, s. r. o./EU Trucker SK, s. r. o. –> 4. sťažovateľ (žalobca) časovo po sebe nasledujúce, kedy ten istý tovar (PHM) bol prepravený od prvého dodávateľa v reťazci až k poslednému odberateľovi, v tom istom objeme, v rovnaký deň, pričom žalobca si prepravu zabezpečil sám a mal vedomosť o mieste nakládky, ako aj o mieste vykládky tovaru (PMH umiestňoval do svojich čerpacích staníc (v Michalovciach alebo Hunkovciach) alebo priamym svojim odberateľom.

Zmluvné ustanovenie, ktorým si žalobca dohodol so svojimi dodávateľmi miesto dodania na Slovensku, žalovaný (Finančná správa SR) nepovažoval za súladné so zákonom o DPH, ktorý jednoznačne upravuje miesto dodania tovaru v ustanovení § 13 zákona o DPH s tým, že sa neurčuje svojvoľne podľa dohôd obchodných partnerov.

Vo vzťahu k právnemu hodnoteniu momentu dodania tovaru žalovaný (Finančná správa SR) s poukazom na § 8 ods. 1 zákona o DPH nesúhlasil s názorom žalobcu, podľa ktorého výklad pojmu prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník je možné uskutočniť iba s akceptovaním skutočností dohodnutých zmluvnými stranami, ktoré bolo v preverovanom prípade dohodnuté tak, že „predávajúci prevedie na kupujúceho vlastnícke právo tak, aby miesto dodania v zmysle predpisov o DPH bolo na území SR“. Podľa žalovaného (Finančná správa SR) zo slovného spojenia „ako vlastník“ vyplýva, že pri určení toho, či bolo uskutočnené dodanie tovaru, nie je dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim z pohľadu súkromného práva. Pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu (dodaním tovaru) je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva k tovaru (tzn. aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník).

Žalovaný zdôrazňoval (Finančná správa SR), že takáto definícia dodania tovaru vyplýva zo smernice o DPH.

Nárok na odpočítanie DPH patrí do kategórie verejného práva, kde vystupuje na jednej strane štát ako nositeľ štátnej moci a na druhej strane fyzické osoby alebo spoločnosti.

V zmysle uvedeného nie je možné obísť kogentné (pevne stanovené, ktoré nie je možné meniť) ustanovenia zákona o DPH. Žalovaný (Finančná správa SR) uviedol, že nespochybňuje právo daňového subjektu ako účastníka zmluvných vzťahov upravovať si podmienky obchodu, avšak ak tieto dojednané podmienky nie sú v súlade s daňovými zákonmi, správca dane ich nemôže akceptovať a na ich základe priznať daňovému subjektu práva, ktoré mu neprináležia.

Konanie pred krajským súdom

Proti rozhodnutiu žalovaného (Finančná správa SR) podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), ktorou sa domáhal priznania odkladného účinku podanej správnej žalobe, preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (ako i prvostupňového rozhodnutia správcu dane), vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania.

Krajský súd ale nakoniec rozsudkom č. k. 7S/96/2019-53 zo dňa 17.02.2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“).

V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd v prvom rade konštatoval, že preskúmavaná právna problematika týkajúca sa dovozu pohonných látok z jedného členského štátu EÚ do iného členského štátu bola predmetom konaní pred Súdnym dvorom EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) v právnych veciach C-414/17 – AREX CZ, a. s., proti Odvolacímu finančnému ředitelství, kde Súdny dvor EÚ rozhodol rozsudkom zo dňa 19. 12. 2018 a taktiež vo veci C-401/18 – Herst, s. r. o., proti Odvolacímu finančnému ředitelství, v ktorej bol rozsudok SD EÚ vydaný dňa 23. 4. 2020. Správny súd dospel k názoru, že z vykonaného dokazovania správcu dane vyplývajú dostatočné závery na to, aby bola predmetná vec vyhodnotená v súlade s citovanou judikatúrou SD EÚ vo veciach C-414/17 a C-401/18.

„V zmysle § 139 ods. 3 SSP (Správny súdny poriadok) krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku zdôvodnil i svoj odklon od jeho skoršieho rozhodnutia, sp. zn. 8S/111/2019, zo dňa 15. 10. 2020 (ďalej aj „predchádzajúci rozsudok krajského súdu“), ktorým bolo rozhodnutie žalovaného v identickej veci zrušené (rozdiel bol len v inom zdaňovacom období roku 2017)“.

V dôvodoch napadnutého rozsudku správny súd uviedol, že podľa rozsudku C-401/18 článok 20 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (smernica DPH) sa má vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje jedinú prepravu tovaru v rámci Spoločenstva v režime podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane s úmyslom nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, nadobúda právo nakladať s uvedeným tovarom ako vlastník v zmysle tohto ustanovenia, ak je splnená podmienka, že má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä rozhodnutie predať ho.

Správny súd zastal názor, že právny výklad zmlúv (Rámcové kúpne zmluvy z 10. 4. 2017 a 16. 12. 2016, ako aj Zmluvy o zabezpečení prepravy PHM zo dňa 10. 4. 2017 a 16. 12. 2016) nemôže prispieť k objasneniu skutkového stavu a následne k zmene právneho názoru. Správny súd považoval skutkové zistenia finančných orgánov za dostatočne objasnené na to, aby bolo možné zaujať právny názor v súlade s vyššie citovanou judikatúrou SD EÚ.

Ďalej správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v posudzovanom prípade ide teda o výklad pojmu prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, pričom žalobca tvrdí, že uvedené právo nadobudol až na Slovensku. Na základe skutkových zistení žalovaný (Finančná správa SR) založil svoj právny názor na tom, že žalobca získal právo nakladať s tovarom ako vlastník ešte v Rakúsku predtým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať.

Žalovaný (Finančná správa SR) považoval zistený fakturačný reťazec za fiktívny, keďže žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že s tovarom mohol počas prepravy právne disponovať aj niekto iný (dodávatelia).

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že žalovaný (Finančná správa SR/Finančné riaditeľstvo SR) uviedol nasledovné okolnosti, na základe ktorých založil svoj právny názor:

• žalobca svojim odberateľom nefakturoval dopravu, hoci svojim dodávateľom áno,
• žalobca sa nezastavil a nevyložil tovar počas prepravy v sídle svojich dodávateľov, ale prepravil tovar rovno do svojich skladov, resp. priamo svojim odberateľom, hoci dodávateľské spoločnosti deklarovali, že tovar nadobudli v ich sídlach v Bratislave,
• žalobca objednal telefonicky alebo e-mailom u dodávateľov požadované množstvo tovaru, zrealizoval úhrady za pohonné látky formou úhrady zálohovej faktúry, na základe čoho dostal ID kód potrebný na odber tovaru v sklade Lobau vo Viedni, čo ho oprávňovalo s tovarom právne nakladať ako vlastník,
• miesto vykládky tovaru nebolo špecifikované ani v rámcových kúpnych zmluvách, ani v zmluvách o preprave tovaru, a nebolo známe ani zástupcom dodávateľov.

Následne krajský súd uviedol, že podľa rozsudku C-401/18 okolnosť, že zdaniteľná osoba mala od počiatku v úmysle nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, predstavuje okolnosť, ktorú musí vnútroštátny súd zohľadniť v rámci svojho celkového posúdenia všetkých osobitných okolností prejednávanej veci, aby určil, ktorému z po sebe nasledujúcich nadobudnutí sa musí pripísať preprava v rámci Spoločenstva.

V zmysle citovaného rozsudku SD EÚ správny súd dospel k záveru, že v danom fiktívnom reťazovom fakturačnom obchode bola len jedna preprava, a to preprava, ktorú uskutočnil žalobca, a teda došlo len k jednému nadobudnutiu tovaru priamo žalobcom a to takým spôsobom, že mal právo s ním disponovať ako vlastník. Podľa správneho súdu v administratívnom konaní neboli produkované také dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vyriecť, že predmetný tovar bol prevádzaný, resp. že s ním mohol počas prepravy právne disponovať aj niekto iný okrem žalobcu. V nadväznosti na uvedené skonštatoval, že samotné tvrdenie žalobcu, že jeho dodávatelia po právnej stránke držali tovar ako vlastníci a následne ho na neho previedli, je v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Ohľadom žalobnej námietky, že kogentné ustanovenia zákona o DPH nie je možné obísť, resp. nahradiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, kde žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžf/90/2015, zo dňa 24. 1. 2017, správny súd uviedol, že nejde o skutkovo zhodnú vec.

Správny súd v tejto súvislosti však zdôraznil, že zákon o DPH neustanovuje podmienky, za ktorých sa prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník medzi zdaniteľnými osobami realizuje, ale ponecháva túto úpravu na oblasť práva súkromného, avšak daňový subjekt je povinný voliť také obchodnoprávne prostriedky, ktoré preukážu jeho nárok v daňovom konaní. Je vecou daňového subjektu, akú formu a obsah právneho úkonu zvolí.

Na záver odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že ani výkladom a právnou analýzou rámcových kúpnych zmlúv, resp. zmlúv o preprave by nebolo možné dôjsť k inému záveru ako k takému, ktorý judikoval žalovaný (Finančná správa SR). Tomu právnemu záveru korešpondujú aj popísané okolnosti a vykonané dôkazy (svedecké výpovede), za ktorých prebehlo zdaniteľné plnenie a ktoré osvetľujú priebeh obchodu na základe rámcových zmlúv a zmlúv o preprave.

Konanie pred kasačným súdom – Najvyšší správny súd SR

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vráti mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťaž- ­nostné body:

• Správny súd sa odklonil od predchádzajúceho rozsudku krajského súdu (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), no odklon presvedčivo a dôkladne neodôvodnil. Vzhľadom na túto skutočnosť sťažovateľ zastával názor, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a princípu právnej istoty.
• Sťažovateľ poukázal tiež na to, že správny súd niektoré zásadné závery z predchádzajúceho rozsudku, ako aj z rozsudkov Súdneho dvora EÚ nechal bez povšimnutia, a to predovšetkým zásadnú právnu formuláciu, že prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník nevyžaduje, aby strana, na ktorú bol tento majetok prevedený, ho fyzicky držala, ani aby uvedený majetok bol k nej fyzicky prepravený alebo fyzicky doručený.
• Správny súd nezohľadnil osobitné okolnosti (t. j. skutočnosť, že sťažovateľ mal od počiatku úmysel nadobudnúť tovar pre svoje vlastné podnikanie), ktoré vyplývali z rámcových kúpnych zmlúv a zmlúv o zabezpečení prepravy a mali zásadnú výpovednú hodnotu k nároku sťažovateľa na odpočítanie dane.
• Správny súd v rozpore s právnym záverom vyplývajúcim z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-401/18 obsah týchto zmlúv nehodnotil, len ich odmietol s oznámením finálneho záveru, že v danom fiktívnom reťazovom fakturačnom obchode bola len jedna preprava, a to preprava, ktorú uskutočnil sťažovateľ, došlo len k jednému nadobudnutiu tovaru priamo sťažovateľom, sťažovateľ mal právo s ním disponovať ako vlastník a ani výkladom a právnou analýzou predmetných zmlúv by nebolo možné dôjsť k inému záveru ako k takému, ktorý judikoval žalovaný.
• Krajský súd rovnako ako finančné orgány v rozpore s rozsudkami Súdneho dvora EÚ vo veciach C-414/17 a C-401/18 nezohľadnili okolnosti vyplývajúce z predmetných zmlúv, ktoré dokumentujú, kedy a za akých podmienok bolo právo nakladať s tovarom ako vlastník prevedené na sťažovateľa.
• Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, v čom je vec riešená rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžf/90/2015, zo dňa 24. 1. 2017, natoľko odlišná od prejednávanej veci, že jeho závery nemožno aplikovať. V tejto súvislosti sťažovateľ podotkol, že Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/90/2015 sformuloval zásadné závery o vzťahu medzi normami súkromného práva prezentovanými zmluvnými vzťahmi podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka a normami verejného práva (zákona o DPH) a je plne aplikovateľný aj na danú vec. Záver správneho súdu, že zo zmlúv nebolo možné dôjsť k inému záveru ako k tomu, že k dodaniu tovaru pre sťažovateľa došlo v Rakúsku, kde aj sťažovateľ nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, považoval sťažovateľ za rozporný so zmluvami a s prejavom vôle a úmyslami sťažovateľa a jeho dodávateľov.
• Závery z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-401/18 Herst, s. r. o., plne podporujú zásadnú argumentáciu sťažovateľa, ktorý s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžf/90/2015, zo dňa 24. 1. 2017 namietal, že výklad pojmu prevod práva nakladať s majetkom ako vlastník je možné uskutočniť iba s akceptovaním konkrétnych skutočností (osobitných okolností) dohodnutých medzi zmluvnými stranami zdaniteľného obchodu. Podľa sťažovateľa toto zásadné interpretačné pravidlo ušlo pozornosti správneho súdu i finančných orgánov.
• Sťažovateľ argumentoval aj tým, že ak by sa stal vlastníkom tovaru už v Rakúsku, tovar by prepravoval z Lobau na Slovensko pre seba a bolo by v rozpore s logikou, aby prepravu tovaru niekomu fakturoval. Skutočnosť, že prepravu tovaru z Rakúska na Slovensko fakturoval objednávateľom, teda dodávateľským spoločnostiam, predstavuje podľa sťažovateľa jeden z rozhodujúcich dôkazov, že v Rakúsku nenadobudol právo s tovarom nakladať ako vlastník, ale bol v pozícii prepravcu tovaru.
• Správny súd nesprávne posúdil kľúčový pojem – prevod práva nakladať s majetkom ako vlastník – vo vzťahu k deklarovaným obchodom. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že úhradu za vygenerovanie ID kódu zaplatili odberateľské spoločnosti [jeho (žalobcovi, sťažovateľovi) dodávatelia v reťazci – vieme, že reťazec je dlhší, ako sme si uvádzali vyššie], pričom v ID kóde išlo len o doklad nevyhnutne potrebný na odber tovaru na jeho prepravu a prevzatie tovaru na prepravu ho neoprávňovalo s tovarom právne nakladať ako vlastník.
• Po ukončení prepravy tovaru v Bratislave už ako vlastník tovaru mal sťažovateľ možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru a rozhodnúť, kde, kedy a komu bude tovar prepravený, vyskladnený a predaný.

V 1. časti k reťazovým obchodom sme sa zaoberali aj tým, komu prisúdiť pohyblivú dodávku, a to aj vo vzťahu, kto znáša prepravné náklady. Ako bolo uvedené v danom článku, „sprostredkujúci subjekt môže prepravovať tovar buď sám, alebo prostredníctvom inej strany na svoj účet. Strana prepravujúca tovar na účet sprostredkujúceho subjektu nemusí byť nevyhnutne tretia strana mimo reťazca ani spoločnosť špecializovaná na prepravu tovaru. Môže to byť ktorýkoľvek ďalší dodávateľ zapojený do reťazovej transakcie, alebo dokonca konečný nadobúdateľ.“

A preto v uvedenom rozsudku vidíme, že to nie je až také jednoduché a vnútroštátny súd sa zaoberal aj ďalšími skutočnosťami transakcie. Sťažovateľ v danom spore totiž argumentoval aj tým, že ak by sa stal vlastníkom tovaru už v Rakúsku, tovar by prepravoval z Lobau na Slovensko pre seba a bolo by v rozpore s logikou, aby prepravu tovaru niekomu fakturoval. Skutočnosť, že prepravu tovaru z Rakúska na Slovensko fakturoval objednávateľom, teda jeho dodávateľským spoločnostiam predstavuje podľa sťažovateľa jeden z rozhodujúcich dôkazov, že v Rakúsku nenadobudol právo s tovarom nakladať ako vlastník, ale bol v pozícii prepravcu tovaru. Správny súd nesprávne posúdil kľúčový pojem – prevod práva nakladať s majetkom ako vlastník – vo vzťahu k deklarovaným obchodom. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že úhradu za vygenerovanie ID kódu zaplatili odberateľské spoločnosti – teda jeho dodávateľské spoločnosti [jeho (žalobcovi, sťažovateľovi) dodávatelia v reťazci –vieme, že reťazec je dlhší, ako sme si uvádzali vyššie], pričom v ID kóde išlo len o doklad nevyhnutne potrebný na odber tovaru na jeho prepravu a prevzatie tovaru na prepravu ho neoprávňovalo s tovarom právne nakladať ako vlastník.

Právny názor kasačného súdu – Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „NSS“ alebo „kasačný súd“) – analýza horeuvedených námietok

Senát NSS preskúmal ...