Priznávanie účinkov cudzím rozhodnutiam v občianskych veciach v Slovenskej republike (uznávanie a výkon)

JUDr. Miloš HAŤAPKA 
Stále zastúpenie SR pri EÚ
Brusel 

HAŤAPKA, M.: Priznávanie účinkov cudzím rozhodnutiam v občianskych veciach v Slovenskej republike (uznávanie a výkon); Justičná revue, 67, 2015, č. 3, s. 279 – 315. 

1.    Úvod do problematiky 

1.1.    Všeobecné princípy 

Problematika uznávania a výkonu cudzích rozhodnutíCudzím rozhodnutím sa v štúdii rozumie, podobne ako v § 63 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zmien a doplnkov, rozhodnutie vydané súdom iného štátu alebo iným orgánom cudzieho štátu, ak rozhoduje vo veci, v ktorej v Slovenskej republike rozhoduje súd, vrátane dohôd a zmierov schválených súdom alebo takýmto orgánom. Štúdia sa nevenuje uznávaniu a výkonu cudzích notárskych listín či iných (vykonateľných) verejných listín, ani uznávaniu a výkonu cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Taktiež nie je predmetom jej záujmu priznávanie účinkov („uznávanie“) právnym inštitútom (manželstvo, registrované partnerstvo, trust a pod). v občianskych veciach v SR nadobúda so zvyšujúcou sa mobilitou občanov po vstupe do Európskej únie (ďalej len EÚ), ale aj rozširovaním obchodných aktivít slovenských obchodných spoločností a podnikateľov do cudziny, stále väčší význam, pritom nemožno povedať, že by sa právna situácia po vstupe do EÚ stala jednoduchšou. Skôr opak je pravdou. Množstvo aplikovateľných prameňov práva a nové prvky, ktoré právne akty EÚ do nášho právneho poriadku zaviedli, prehľadnosti nepomáhajú. Samozrejme, okrem medzinárodných zmlúv z oblasti medzinárodného práva súkromného (ďalej len „MPS“) existuje ešte množstvo odvetvových medzinárodných zmlúv (napríklad v oblasti dopravy), prijímaných nie s cieľom upravovať otázky MPS, ale riešiť primárne odvetvové otázky, ktoré sekundárne riešia aj niektoré aspekty MPS a niekedy aj otázky vzájomného uznávania a výkonu rozhodnutí. Táto štúdia neašpiruje na to, aby poskytla  pohľad na problematiku uznávania a výkonu vrátane špecifík všetkých týchto odvetvových prameňov, ale sústreďuje sa na ťažiskovú úpravu v domácich, medzinárodných a európskych prameňoch MPS. 

Pojem „uznanie a výkon“ cudzieho rozhodnutia je zaužívaným pojmom MPS na označenie mechanizmu, ktorým štát priznáva účinky rozhodnutiam iných štátov a v tomto význame ho používame aj v šúdii. V skutočnosti sa však MPS vlastným výkonom cudzieho rozhodnutia nezaoberá; je uznaným princípom MPS, že samotný výkon cudzieho rozhodnutia podlieha vnútroštátnemu procesnému právu (lex fori) štátu výkonu.V niektorých novších medzinárodných (aj európskych) právnych nástrojoch sa objavuje tendencia zasahovať aj do vlastného výkonu, predovšetkým z hľadiska harmonizácie niektorých princípov vykonávacieho konania. 

Dôvod, prečo sa v MPS zaužíval spojený pojem „uznanie a výkon“ súvisí so skutočnosťou, že MPS sa nesnažilo unifikovať procesné aspekty, ktorými štáty priznávajú účinky cudzím rozhodnutiam. Niektoré štáty to robia formou rozhodnutia o „uznaní“, iné formou „vyhlásenia vykonateľnosti“ (exekvatúr) a iné zas nevyžadujú formálne rozhodnutie o uznaní, ale skúmajú podmienky uznania cudzieho rozhodnutia až v procese jeho výkonu. V mnohých štátoch existuje kombinácia týchto foriem v závislosti od kategórie rozhodnutí (či právnych vzťahov, ktorých sa týkajú). V súčasnosti SR patrí medzi štáty, ktoré uplatňujú všetky vyššie uvedené postupy. 

Všeobecne pojem „uznanie a výkon“ v MPS označuje genericky akúkoľvek formu priznania účinkov cudziemu rozhodnutiu bez toho, že by prejudikoval konkrétnu formu, a bez bezprostredného vplyvu na vlastnú realizáciu výkonu cudzieho rozhodnutia. 

V štúdii venujeme pozornosť rozhodnutiam v občianskych veciach, pričom pojem občianske veci sa tu používa vo význame, ktorý zodpovedá predmetu úpravy zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení zmien a doplnkov (ďalej len „ZMPS“), teda vrátane obchodných, pracovných a rodinných vecí, ale s vylúčením napríklad konkurzného konania. Väčšina mnohostranných medzinárodných nástrojov tradične hovorí o „občianskych a obchodných“ veciach.Dvojstranné zmluvy o právnej pomoci, ktorými je SR viazaná v oblasti MPS, uvedené v bode 2.2.1., naopak, často obsahujú rozlíšenie na občianske, rodinné či pracovné veci. Tento pojem bol zavedený do terminológie MPS dohovormi Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromnéhoHaagska konferencia medzinárodného práva súkromného je najdôležitejšia medzivládna organizácia globálneho charakteru pre kodifikáciu moderného MPS. Bližšie informácie na www.hcch.net a neskôr ho prevzali aj iné právne nástroje, vrátane súčasných nariadení EÚ z oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach. Dôvodom pre túto formuláciu bola snaha zvýrazniť, že predmetom úpravy sú všetky právne vzťahy občianskoprávnej povahy (t. j. právne vzťahy, kde je zaručená procesná rovnosť účastníkov konania), bez ohľadu na to, či vnútroštátne právo považuje obchodné vzťahy za občianske stricto sensu alebo nie. 

Inštitút uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia v MPS sa vyvinul z uplatnenia princípu suverenity štátu. Princíp suverenity štátu odvíjajúci sa z medzinárodného práva verejného spôsobuje, okrem iného, aj to, že rozhodnutia orgánov štátu, vrátane jeho súdov, majú len teritoriálne účinky, keďže ich extrateritorialita by zasahovala do suverenity iného štátu. 

Princíp suverenity štátu nachádza vyjadrenie aj v princípoch (medzinárodnej) súdnej právomoci. Štát v zásade udeľuje právomoc svojim súdom vo veciach, v ktorých má osobitný záujem na tom, aby sa daný právny vzťah riešil na jeho území a jeho orgánmi. Právne vzťahy s medzinárodným prvkom, ktoré sú predmetom úpravy MPS, obsahujú však vždy vzťah k minimálne dvom štátom. Preto najmenej dva štáty majú potenciálny záujem na tom, aby takýto spor riešili. Historicky, pri absencii noriem právomoci, harmonizovaných na medzinárodnej úrovni, si každý štát, ktorý mal záujem na riešení určitého sporu, právomoc vo svojom právnom poriadku založil. Praktické dôsledky tejto situácie však nevyhnutne viedli ku konfliktu právomocí súdov rôznych štátov. To malo svoje negatívne aspekty: vedenie paralelných konaní o tej istej veci v rôznych štátoch a možnosť viacerých výsledných rozhodnutí v tej istej veci, ktoré môžu byť obsahovo aj nezlučiteľné. V snahe vyhnúť sa týmto dôsledkom pripustili štáty, že v niektorých veciach môže mať iný štát väčší záujem na veci a „prepustili“ mu právomoc rozhodovať. Ako dôsledok však štáty museli riešiť praktické a právne dôsledky tejto situácie a akceptovať, že v niektorých prípadoch bude spravodlivé a potrebné priznať účinky rozhodnutiu vydanému v inom štáte aj na svojom území, a teda priznať extrateritoriálne účinky cudzím rozhodnutiam.Stupeň otvorenosti štátov k prijatiu cudzích rozhodnutí bol a aj naďalej zostáva veľmi diferencovaný. Naďalej existuje ešte veľké množstvo štátov, ktoré cudziemu rozhodnutiu priznajú účinky len vtedy, ak ich k tomu viaže nimi prijatý medzinárodný záväzok (typicky severské štáty). 

1.2.    Tradičné dôvody neuznania 

Priznanie účinkov cudziemu rozhodnutiu v občianskoprávnej oblasti sa z historického hľadiska presadzovalo v medzinárodnej praxi ľahšie a rýchlejšie ako v oblasti trestnej či správnej, pretože v civilnej oblasti sa týka súkromnoprávnych vzťahov a uznanie či neuznanie cudzieho rozhodnutia sa v zásade týka záujmov súkromných osôb.Uznávanie cudzích rozhodnutí v trestných či správnych veciach sa v medzinárodnom kontexte presadzuje pomalšie z dôvodu, že chráneným je tu záujem cudzieho štátu, nie súkromnej osoby, a v tejto rovine má preto  tento inštitút skôr politický charakter. 

To však neznamená, že štát je ochotný priznať účinky cudziemu rozhodnutiu na svojom území automaticky, bez posúdenia cudzieho rozhodnutia. Každý štát má v prvom rade záujem chrániť svoj systém základných hodnôt pred možným negatívnym dopadom „cudzích“ právnych a spoločenských hodnôt. 

Všeobecne sa hovorí o podmienkach či dôvodoch uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. V skutočnosti však ide o dôvody neuznania. Princíp uznania a výkonu je spravidla formulovaný pozitívne: cudzie rozhodnutie sa uzná a vykoná, ak len neexistuje niektorý z dôvodov, pre ktoré sa uznanie má či musí odmietnuť.Niektoré medzinárodné zmluvy a právne systémy dávajú diskrečnú právomoc súdu, ktorý môže rozhodnutie uznať napriek existencii niektorého z dôvodov odmietnutia. V slovenskej teórii a praxi nemajú súdy diskrečnú právomoc v otázkach uznania cudzieho rozhodnutia: ak existuje niektorý z dôvodov pre neuznanie, potom súd musí uznanie cudzieho rozhodnutia odmietnuť. Od tohto aspektu však treba odlišovať procesnú otázku, či súd skúma tieto dôvody ex offo alebo len na návrh účastníka. 

Vyvinulo sa niekoľko štandardných podmienok uznania (dôvodov neuznania) cudzieho rozhodnutia, ktoré sa síce formulačne líšia v právnych poriadkoch rôznych štátov či v medzinárodných nástrojoch, ale možno ich zhrnúť do týchto okruhov: 

    a)    skúmanie právomoci súdu, ktorý vydal rozhodnutie, 

    b)    ochrana práv obhajoby odporcu, resp. osoby, voči ktorej uznanie smeruje, 

    c)    nezlučiteľnosť cudzieho rozhodnutia s existujúcim rozhodnutím, 

    d)    rozpor s verejným poriadkom (ordre public). 

1.2.1.    Skúmanie právomoci súdu 

Ako sme už uviedli, štát chráni svoju právomoc vo veciach, na ktorých má osobitný záujem. Chráni ju minimálne v úzkom rozsahu, a to tak, že neprizná účinky cudziemu rozhodnutiu, ak v danej veci má tzv. výlučnú právomocVýlučnou právomocou štát vyhradzuje svojim orgánom právomoc rozhodovať o veciach, ktoré majú osobitne úzku väzbu s ním, na úkor orgánov ktoréhokoľvek iného štátu. Určenie výlučnej právomoci štátom je vyjadrením jeho osobitných záujmov a nemusí zodpovedať pohľadu a názoru iných štátov. Preto určenie výlučnej právomoci na vnútroštátnej úrovni negarantuje, že iný štát nebude môcť o rovnakom právnom vzťahu konať a rozhodnúť.  Aj keď niektoré štáty uplatňujú doktrínu tzv. zrkadlového efektu (nezaložia si právomoc vo veci, ak má výlučnú právomoc cudzí štát), jedinou skutočne efektívnou ochranou výlučnej právomoci zo strany štátu je neuznanie cudzieho rozhodnutia vydaného v situácii „porušenia“ tejto jeho výlučnej právomoci. súd štátu, v ktorom sa má cudzie rozhodnutie uznať. Sú štáty (vrátane SR), ktoré uplatňujú širšiu kontrolu právomoci, ktorá by sa dala označiť ako skúmanie „ekvivalentu“ právomoci: neuznajú rozhodnutie cudzieho štátu, ak si súd toho štátu založil právomoc na kritériu právomoci, ktoré sa neuplatňuje v štáte uznania.Filozofia tejto kontroly vychádza z predpokladu, že ak štát neuplatňuje určité kritérium právomoci, tak ho nepovažuje za prijateľné na riešenie daného právneho vzťahu. Ide teda o situáciu, ak si cudzí súd založil právomoc, ale napríklad slovenský súd by si ju za porovnateľného skutkového stavu nevedel vo veci založiť.Právomoc sa však skúma in abstracto, nie in concreto. Napríklad pri založení právomoci podľa bydliska účastníka sa skúma, či právny poriadok štátu uznania pripúšťa pri danom právnom vzťahu založenie právomoci na kritériu bydliska. Neskúma sa, či by si súd štátu uznania bol vedel právomoc založiť v konkrétnom spore na základe konkrétneho bydliska účastníka, ak by bol rozhodoval v spore, ktorý viedol k vydaniu uznávaného rozhodnutia. Ak si napríklad brazílsky súd založil právomoc vo veci na základe skutočnosti, že odporca má bydlisko v Brazílii, bude slovenský súd v rámci uznania skúmať, či by si vedel v rovnakej veci založiť právomoc, ak by odporca mal bydlisko v SR (nie, či si vie založiť právomoc voči odporcovi s bydliskom v Brazílii). 

Existujú však aj iné riešenia. Osobitný prístup majú nástroje EÚ (vrátane nového Lugánskeho dohovoruDohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Lugáno, 30. 10. 2007, Ú.v. EÚ C 319, 23. 12. 2009, s. 1).). Vychádzajúc z princípu vzájomnej dôvery v zásade vylučujú možnosť preskúmania právomoci súdu pôvodu v inom členskom (zmluvnom) štáte. Možnosť preskúmania právomoci je ponechaná len pre určité kategórie rozhodnutí (vydané v sporoch  tzv. slabších strán, akými sú typicky spotrebiteľské spory). 

1.2.2.     Ochrana záujmov odporcu 

Ochrana záujmov odporcu pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí je vyjadrením princípu procesného verejného poriadku. Cieľom tohto princípu je chrániť odporcu ...