1. Poskytovanie preddavku na cestovné náhrady

Pri poskytovaní preddavku je potrebné podľa § 36 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“) v praxi rozlišovať jednotlivé pracovnoprávne inštitúty/skutočnosti, ktoré zakladajú nárok na cestovné náhrady, a to z dôvodu, že zákon o cestovných náhradách:

• pri niektorých pracovnoprávnych inštitútoch/skutočnostiach ukladá zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť preddavok, a to aj bez žiadosti zamestnanca a
• pri niektorých pracovnoprávnych inštitútoch/skutočnostiach zamestnávateľovi ukladá povinnosť poskytnúť preddavok iba na žiadosť zamestnanca.

1.1 Preddavok bez žiadosti zamestnanca

Povinnosť poskytnúť preddavok na cestovné náhrady do sumy predpokladaných náhrad bez žiadosti zamestnanca má zamestnávateľ podľa § 36 ods. 1 zákona o cestovných náhradách pri týchto pracovnoprávnych inštitútoch/skutočnostiach:

• zahraničná pracovná cesta (§ 2 ods. 1 až 3),
• vyslanie do štátu Európskej únie (§ 6 ods. 1).

Suma preddavku má byť primeraná podmienkam zahraničnej pracovnej cesty a podmienkam vyslania do štátu Európskej únie, ktoré zamestnávateľ určil zamestnancovi, a to predovšetkým k času trvania zahraničnej pracovnej cesty a času vyslania do štátu Európskej únie vo vzťahu k sume preddavku na stravné a vreckové, určenému spôsobu dopravy a ubytovaniu a k predpokladaným potrebným vedľajším výdavkom. O poskytnutí preddavku je potrebné viesť presnú evidenciu, jeho suma by sa mala uviesť napr. pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu na cestovnom príkaze.

1.2 Preddavok na žiadosť zamestnanca

Zamestnávateľ je povinný podľa § 36 ods. 1 zákona o cestovných náhradách poskytnúť zamestnancovi preddavok do sumy predpokladaných náhrad len v tom prípade, ak zamestnanec o jeho poskytnutie požiada, a to pri týchto skutočnostiach:

• tuzemská pracovná cesta (§ 2 ods. 1 a 3),
• vznik pracovného pomeru (§ 6 ods. 2),
• dočasné pridelenie (§ 6 ods. 1),
...