Úvod
Uhlíková stopa a jednotka ekvivalentu oxidu uhličitého (skratka „CO2e“) sú jednými z hlavných ukazovateľov dopadu na životné prostredie z pohľadu zmeny klímy, a to nielen pre výrobné závody, ktorým z komínov stúpajú do atmosféry husté pary, ale prakticky pre každý subjekt súčasnej spoločnosti.
Meranie uhlíkovej stopy je metodika posudzovania a vykazovania, ktorá umožňuje podnikom, budovám a mestám presnejšie vypočítať emisie uhlíka a určiť oblasti na zlepšenie. Meranie uhlíkovej stopy je osvedčeným postupom pre subjekty, ktoré sa snažia sledovať svoju produkciu emisií v snahe znížiť svoju uhlíkovú stopu. Presné monitorovanie a podávanie správ o emisiách ukazuje, kde je možné vykonať zmeny a minimalizovať ich dopad, čo pomáha dosiahnuť nulovú emisnú bilanciu (net-zero) a úsporu nákladov.
Kjótsky protokol definoval sedem skleníkových plynov rozdelených do dvoch kategórií:
- nefluórované plyny – oxid uhličitý (CO2), metán (CH4) a oxid dusný (N2O) a
- fluórované plyny – fluórované uhľovodíky (HFC), perfluórované uhľovodíky (PCF), fluorid sírový (SF6) a fluorid dusitý (NF3).
Všetky tieto plyny sú prirodzene prítomné v atmosfére, ale ich emisie sa dramaticky zvýšili v dôsledku ľudskej činnosti.
V tomto článku si povieme viac o tom, ako vznikli rámce pre meranie a výpočet uhlíkovej stopy, ako také meranie a výpočet vyzerá a čo mu predchádza a najmä aké výhody môže meranie uhlíkovej stopy firmám priniesť.
Protokol o skleníkových plynoch
Jedným z hlavných štandardov pre meranie uhlíkovej stopy je Protokol o skleníkových plynoch (z angl. Greenhouse Gas Protocol, skratka „GHG Protokol“), ktorý stanovuje komplexné globálne štandardizované rámce na meranie a riadenie emisií ...