POZNÁMKA:
Pohľad na slovenské vnútroštátne daňové právo umožňuje už pri letmom prehľade nedávneho vývoja konštatovať, že z hľadiska dostupných daňovoprávnych inštitútov došlo v posledných rokoch k zásadnému vývoju, ktorý sa premietol v dôkladnejšom prepracovaní, ako aj v zavedení nových nástrojov priameho zdanenia a v celkovom kontexte viedol k sprísneniu podmienok zdanenia daňou z príjmov tak u fyzických, ako aj u právnických osôb. Odhliadnuc od daňovej sadzby, ktorá je ako jeden zo základných konštrukčných prvkov dane z príjmov nesporne dôležitým faktorom určujúcim mieru zdanenia v SR, celkový daňový dosah materializovaný vo výške vlastnej daňovej povinnosti daňových subjektov je priamo a bezprostredne závislý aj od ďalších konštrukčných prvkov dane, okrem iného tiež od vymedzenia predmetu zdanenia, základu dane či od vymedzenia daňových subjektov, resp. subjektov v širšom zmysle slova. Prepracovanie celkového nazerania slovenského zákona o dani z príjmov na daňové subjekty a ich príjmy viedlo preto vo viacerých prípadoch k sprísneniu pravidiel, ale tiež k zavedeniu daňových mechanizmov na elimináciu neželaného vyhýbania sa daňovej povinnosti a presunu ziskov do iných daňových jurisdikcií.
Boj s týmito fenoménmi je zásadný predovšetkým v medzinárodnom kontexte a svoje vyjadrenie nachádza predovšetkým v konkrétnych opatreniach a odporúčaniach formulovaných na úrovni OECD (tu dávame do pozornosti predovšetkým tzv. BEPS iniciatívu a jej praktické vplyvy na daňové režimy jednotlivých štátov), ale tiež aj v právnych nástrojoch Európskej únie. Slovenská republika sa týmto ako členský štát EÚ stáva nepostrádateľnou zložkou týchto zmien, keď v dôsledku implementácie práva EÚ dochádza aj v našich vnútroštátnych podmienkach k zásadnému prerodu vnútroštátneho daňového práva.
Kým nedávny vývoj prináša zásadné zmeny celoplošne aj do iných daňových jurisdikcií, v slovenských podmienkach sú význam a praktické dosahy tohto vývoja znásobené predchádzajúcou pomerne jednoduchou štruktúrou noriem priameho zdanenia, v ktorých chýbali praktické a uchopiteľné nástroje na efektívnu elimináciu vyhýbania sa daňovej povinnosti a presunu ziskov do iných štátov. Slovenská normotvorba preto takpovediac v jednom kroku na jednej strane dobieha celosvetový daňový vývoj (napr. v podobe zavedenia nových inštitútov zameraných na CFC, hybridné nástroje daňového plánovania či osobitný inštitút GAAR, alebo aj pokiaľ ide o prepracovanie pravidiel transferového oceňovania a vedenia dokumentácie a pod.), ale na druhej strane súčasne tieto nové inštitúty zavádza spôsobom, ktorý je koordinovaný so spoločenstvom štátov na úrovni EÚ, ale v dôsledku činnosti OECD aj s rozsiahlejším medzinárodným spoločenstvom.
Obsah:
Úvod
1. Aké ciele sleduje nová právna úprava a prečo bola potrebná?
2. Oznamované opatrenia – všeobecné zhrnutie
2.1. Cezhraničné opatrenie
2.2. Charakteristické znaky cezhraničného opatrenia – všeobecné zhrnutie
3. Charakteristické znaky oznamovaných opatrení
3.1. Všeobecné charakteristické znaky
3.2. Osobitné charakteristické znaky
3.3. Osobitné charakteristické znaky súvisiace s cezhraničnými transakciami
3.4. Osobitné charakteristické znaky týkajúce sa automatickej výmeny informácií a skutočného vlastníctva
3.5. Osobitné charakteristické znaky týkajúce sa transferového oceňovania
4. Kto je povinnou osobou?
5. Do kedy a ako je potrebné oznámiť opatrenie?
6. Aké konkrétne informácie o cezhraničných opatreniach sa oznamujú?
7. Sankcie
8. Ako štát nakladá s oznamovanými informáciami?
Zhrnutie
Úvod
Skúsenosti z iných daňových jurisdikcií nás učia, že zavádzanie nových a inovatívnych foriem a spôsobov zdanenia dávajú na jednej strane nádej na určitý entuziazmus ohľadom prepracovania daňovoprávnych noriem, a to predovšetkým z pohľadu správcu dane, ktorému sa do dispozície dávajú nové možnosti pôsobenia zamerané na ochranu daňového výnosu štátu na dani z príjmov. Akákoľvek zásadná a koncepčná zmena pravidiel však súčasne prináša aj potrebu jej budúceho monitorovania, a to predovšetkým pokiaľ ide o identifikáciu slabých či sporných bodov novej právnej úpravy.
Nie je totiž zriedkavé, že nové právne inštitúty sú spojené s početnými nejasnými, zmätočnými, či inak rozporuplnými ustanoveniami, ktoré sú nežiaduce nielen z hľadiska nevyhnutnej právnej istoty daňových subjektov, pokiaľ ide o mieru ich zdanenia a predvídateľnosť ich ekonomického pôsobenia v SR, ale sú tiež nežiaduce aj pre právno-aplikačnú prax orgánov finančnej správy.
Zavádzanie nových nástrojov je preto nevyhnutne spojené aj s potrebou obšírnej, komplexnej a precíznej odbornej diskusie, ktorá má potenciál prípadné nedostatky právnej úpravy identifikovať a pripraviť podmienky pre jej budúcu modifikáciu. Uvedené platí pre všetky nové právne inštitúty a výnimkou nie sú ani nové koncepty CFC režimu, hybridných nesúladov a pod., ktoré už boli predmetom nášho rozboru na stránkach tohto časopisu.
V nadväznosti na vyššie uvedené snahy o praktickú elimináciu vyhýbania sa daňovej povinnosti a presúvania ziskov je potrebné prihliadnuť aj na ďalšiu časť novej právnej úpravy, ktorá síce priamo neupravuje konštrukčné prvky dane, a teda neprináša zmeny vo výške vlastnej daňovej povinnosti daňových subjektov, ale ktorá zavádza nové oznamovacie povinnosti umožňujúce štátu s časovým predstihom identifikovať neželané správanie daňových subjektov a tomu prispôsobiť svoju konkrétnu daňovú odpoveď na kroky a postupy týchto daňových subjektov, a to či už v podobe novelizácie právnej úpravy (napr. na zaplátanie tzv. zákonných medzier), alebo aj v podobe cielenej činnosti správcu dane v podobe napr. otvorenia novej daňovej kontroly a pod. Práve tento rozmer nových daňových pravidiel v SR je predmetom nášho záujmu v tomto príspevku.
Úvodné všeobecné zhrnutie doterajšieho vývoja má na tento účel svoje opodstatnenie v tom zmysle, že prísnosť jednotlivých daňových pravidiel (napr. CFC, transferové oceňovanie a pod.) už nie je možné posudzovať izolovane len cez prípadnú identifikáciu situácie priamo neupravenej daňovými predpismi, ale prihliadať je potrebné aj na potenciálny vznik prísnej oznamovacej povinnosti, ktorá by mohla správcu dane vopred upozorniť na neželané daňové praktiky niektorých podnikateľských subjektov. Uplatňovanie tzv. „compliance“ postupov v ich najrozsiahlejšom vyjadrení preto bude musieť nevyhnutne prihliadnuť aj na prípadné budúce právne a daňové riziká, ktoré môžu hroziť napr. v súvislosti konkrétnou cezhraničnou transakciou.
V tomto príspevku prinášame zhrnutie pomerne zložitých oznamovacích povinností vyplývajúcich zo smernice EÚ (zjednodušene nazývanej ako tzv. „Smernica DAC 6“). Ide o smernicu Rady (EÚ) 2018/822 z 25. mája 2018, ktorou sa mení smernica 2011/16/EÚ, pokiaľ ide o povinnú automatickú výmenu informácií v oblasti daní v súvislosti s cezhraničnými opatreniami podliehajúcimi oznamovaniu. Táto smernica bola transponovaná prostredníctvom zákona č. 305/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej ako „zákon“ alebo „zákon o medzinárodnej spolupráci“). Ide o ďalšiu z balíka smerníc týkajúcich sa administratívnej spolupráce (t. j. Directives on Administrative Cooperation – teda „DAC“, resp. „DACs“).
Najnovšie zmeny sa však týkajú priamych oznamovacích povinností fyzických a právnických osôb a keďže táto právna úprava je veľmi rozsiahla, členitá a vo svojich dôsledkoch pre daňové subjekty a ostatné povinné osoby aj značne prísna, ponúkame na tomto ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies