Komentár k Civilnému sporovému poriadku - Dovolanie

Dovolanie je klasickým inštitútom v našom civilnom procese. Uhorský civilný súdny poriadok zák. čl. I/1911 upravoval dovolanie ako riadny opravný prostriedok spolu s odvolaním. Prijatím zákona o zľudovení súdnictva č. 319/1948 Zb. sa odstránil trojstupňový systém súdnictva a nahradil sa dvojstupňovým, a to pri transformovaní dovolania na riadny opravný prostriedok. Zákonom č. 519/1991 Zb. sa prijala v inštitútoch mimoriadnych opravných prostriedkov zmena a sťažnosť pre porušenie zákona bola nahradená inštitútom dovolania. Niektoré dôvody obnovy konania boli zrušené, a to postupom súdu spôsobené odňatie možnosti konať pred súdom alebo ak konanie nemalo prebehnúť pre nedostatok podmienok konania alebo rozhodoval vylúčený sudca, prípadne bol súd nesprávne obsadený. Tieto dôvody boli prevzaté ako dôvody dovolania do § 237 OSP. Novelou OSP zákonom č. 384/2008 Z. z. fakticky došlo k zmene v ponímaní dovolania ako kasačného opravného prostriedku. Vyplývalo to zo zakotvenia možnosti dovolacieho súdu zmeniť pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu. Mení sa tým fakultatívna povaha revízneho princípu na obligatórnu. Dovolací súd bude môcť zmeniť rozhodnutie len pri správne zistenom skutkovom stave.

Dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok prípustný voči právoplatným rozhodnutiam (res iudicata) a jeho použitím teda dochádza k zásahu do právnej istoty strán. I tu platí, že odôvodnenosť zásahu do meritórneho rozhodnutia (jeho zmena či zrušenie) musí rešpektovať reštriktívnejšie predpoklady ich prípustnosti. Podmienky dovolacieho konania, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco, naopak, žiaduci je skôr reštriktívny výklad. Nemá byť vnímané ako ďalšia tretia inštancia v konaní.

Pokiaľ by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti pôvodného rozhodnutia, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/2003).