Judikatúra a pojem ustálená rozhodovacia prax

V príspevku sa nezaoberám povahou judikatúry ústavného súdu (tento pojem ani nie je sporný či neistý), budem sa venovať len ustáleniu pojmu judikatúra v zmysle osobitného postavenia rozhodnutí najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva.

JUDr. Andrea Moravčíková, PhD.
je sudkyňa Najvyššieho súdu SR – Obchodnoprávneho kolégia od roku 2015.
v publikačnej činnosti sa zameriava na oblasť záväzkového práva a nekalej súťaže.

Moravčíková, A.: Judikatúra a pojem ustálená rozhodovacia prax; Bulletin slovenskej advokácie, 22, 2016, č. 11,  s. 26 - 32.

Sudcovská tvorba práva

S právom vykonávať súdnu moc neoddeliteľne súvisí právo (a povinnosť) interpretovať, vykladať právnu normu a určitým spôsobom právo dotvárať.Viac k teoretickým otázkam sudcovskej tvorby práva v slovenských podmienkach napr. Opett, L.: K pojmovým východiskám sudcovskej tvorby práva. Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1375-1395; Rámec a limity sudcovskej tvorby práva sa odvíjajú od konštantnej judikatúry ústavného súdu vyjadrujúcej princíp právneho štátu. Ústavný súd SR už v počiatkoch svojej existencie formuloval v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 87/93 základnú zásadu, podľa ktorej obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Takýto stav však nie je možné dosiahnuť bezvýnimočne, čo ako špecifikum výkonu súdnej moci akceptuje aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach. Podľa neho rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko). Zároveň však zdôrazňuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, keď najvyšší súd ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko).

V našich podmienkach je ústavný súd pomerne opatrný k otázkam zjednocovania názorov jednotlivých senátov najvyššieho súdu, ako vyplýva napríklad z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 zo dňa 30. januára 2013, podľa ktorého z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor, potom ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.Rovnako IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 209/2010; ústavný súd konštantne poukazuje na to, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 ...