Odvolanie voči pozitívne enumerovaným uzneseniam – krok vpred či vzad?

Všeobecný rámec aktuálneho vymedzenia prípustnosti odvolania voči uzneseniu v civilnom procese a jeho ústavnoprávny súlad

Esenciálnym pre vyvodenie záverov tohto článku je posúdenie nastavenia koncepcie prípustnosti odvolania proti uzneseniu v civilnom procese. Predošlá právna úprava etablovala v § 201 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) tzv. generálnu prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon nevylučoval.Zákon vylučoval odvolanie iba proti uzneseniam uvedeným v § 202 ods. 2 a 3 OSP. Na toto ustanovenie, prirodzene, nadväzovalo niekoľko osobitných predpisov odkazujúcich na použitie Občianskeho súdneho poriadku. Takto nastavená prípustnosť vychádzala z princípu generálnej klauzuly, ktorý znamená, že strana civilného procesu sa môže odvolať proti každému prvoinštančnému rozhodnutiu. Ide tu o realizáciu princípu dvojinštančnosti konania vyjadrujúceho, že v zásade každé rozhodnutie súdu je preskúmateľné ešte ďalšou inštanciou v odvolacom konaní za predpokladu, že na to dá strana podnet podaním odvolania.Mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 6Sžp/14/2011.

Situácia sa však s prijatím Civilného sporového poriadku diametrálne zmenila. Prípustnosť odvolania proti uzneseniu je redukovaná, a to vplyvom zavedenia tzv. pozitívnej enumerácie uznesení, reflektovanej v § 355 ods. 2 CSP a § 357 CSP. V zmysle týchto ustanovení je odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné iba vtedy, ak to zákon pripúšťa, a iba voči tým uzneseniam, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané. Dôvodom takéhoto obmedzenia malo byť, podľa dôvodovej správy,Dôvodová správa k § 357 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. zavedenie nového inštitútu, ktorým je sťažnosť ako prostriedok nápravy, slúžiaci na odbremenenie odvolacích súdov.V súvislosti so zavedením inštitútu sťažnosti sa vynorili taktiež niektoré ďalšie otázky. Vyvolala ich najmä povaha ustanovenia Čl. 142 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Ústava SR“), podľa ktorého je proti rozhodnutiu zamestnanca súdu prípustný „opravný prostriedok“. Sťažnosť však nie je opravným prostriedkom, ale prostriedkom procesnej nápravy. Túto skutočnosť potvrdzuje aj jej systematické nezaradenie do štvrtej časti CSP, označenej ako „Opravné prostriedky“. Otáznik nad povahou konformity právnej úpravy Civilného sporového poriadku s Čl. 142 Ústavy SR bol však uzavretý, a to v prospech nevyhnutnosti potreby chápania pojmu „opravný prostriedok“ podľa predmetného článku extenzívne. Bližšie pozri ŠTEVČEK, M.: Sťažnosť v Civilnom sporovom poriadku; in: Justičná revue, 2016, roč. 68, č. 6, s. 597.

Z už uvedených tvrdení je prima facie zrejmé, že došlo k výraznej limitácii prípustnosti odvolania proti uzneseniu ako primárne procesnému rozhodnutiu. V nadväznosti na to sa natíska hypotéza, ktorej predmetom je overenie toho, či táto limitácia nemôže predstavovať ujmu na právach subjektov, ktoré v konaní realizujú svoje procesné práva a povinnosti. Relevantné je v tomto zmysle posúdenie všeobecnej otázky, či takéto nastavenie neobmedzuje subjekty v realizácii ich procesných práv a povinností a či týmto spôsobom nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v prípade, ak je subjektom civilného procesu odobraná akákoľvek možnosť podrobiť prieskumu rozhodnutie súdu. Kľúčové je tu preto posúdenie súladu absencie princípu dvojinštančnosti konania s právom na spravodlivý súdny proces.

Článok je uvedený v skrátenom znení.

Celé znenie článku: Odvolanie voči pozitívne enumerovaným uzneseniam – krok vpred či vzad?

Autor: doc. JUDr. Alexandra Löwy, PhD., LL.M., Mgr. Marek Ivančo