Daňová rezidencia

Stanovenie daňovej rezidencie je prvým a rozhodujúcim kritériom pre určenie daňových povinností daňovníkov. Od stanovenia daňovej rezidencie alebo nerezidencie daňovníka sa odvíja rozsah zdanenia jeho príjmov, a to buď všetkých príjmov dosahovaných tak z územia rezidencie, ako aj z územia zdroja, alebo len príjmov, ktoré dosahuje z činností vykonávaných na území štátu zdroja.

V daňovom práve väčšiny štátov je pri dani z príjmov vznik daňového vzťahu subjektu k štátu (daňovoprávny vzťah) založený na jednej z dvoch skutočností.

Zdržiavanie sa subjektu na území nejakého štátu určitú zákonom stanovenú dobu, čo je najčastejšie existencia sídla alebo miesta svojho vedenia na území tohto štátu, pokiaľ ide o právnickú osobu, alebo existencia bydliska alebo trvalého pobytu, resp. obvyklého zdržiavania sa na území tohto štátu v prípade fyzickej osoby. Pokiaľ je splnené aspoň jedno z týchto kritérií, stáva sa takýto subjekt daňovníkom príslušného štátu a má v tomto štáte neobmedzenú daňovú povinnosť. To znamená, že na území tohto štátu podlieha zdaneniu z celosvetových príjmov, a to tak z príjmov zo zdrojov získaných na území tohto štátu, ako aj v zahraničí. Hovoríme tiež o daňovom rezidentovi. Aj napriek tomu, že tento pojem nie je stanovený v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“), stáva sa súčasťou daňového práva z dôvodu jeho používania v zmluvách o zamedzení dvojitého zdanenia v odbore daní z príjmov a z majetku (ďalej len „zmluvy o ZDZ“).

Subjekt sa nezdržuje na území príslušného štátu ani tu nemá svoje sídlo alebo bydlisko, ale dosahuje príjmy na území tohto štátu. Ide o tzv. príjmy zo zdrojov na území príslušného štátu. Za príjmy zo zdrojov na území štátu sú považované príjmy obvykle daňovými zákonmi presne vymedzené (napr. úroky z pôžičiek alebo licenčné poplatky). V tomto prípade, keď subjekt (daňovník) nie je daňovým rezidentom tohto určitého štátu, čiže nespĺňa vyššie uvedené kritériá, ale má na území tohto štátu príjmy zo zdrojov tu umiestnené, hovoríme o obmedzenej daňovej povinnosti a daňovníka nazývame nerezidentom.

Stanovenie daňovej rezidencie – osobnej príslušnosti k danému územiu, je prvým a rozhodujúcim kritériom pre určenie daňových povinností daňovníkov. Od stanovenia daňovej rezidencie alebo nerezidencie daňovníka sa odvíja rozsah zdanenia jeho príjmov, a to buď všetkých príjmov dosahovaných tak z územia rezidencie, ako aj z územia zdroja, alebo len príjmov, ktoré dosahuje z činností vykonávaných na území štátu zdroja.

V SR sa rozsah daňových povinností osôb, t. j. rezidencia, určuje podľa ustanovení ZDP.

U daňovníka s neobmedzenou daňovou povinnosťou (daňovník s NDP) je podľa § 2 písm. f) ZDP predmetom dane príjem (výnos) plynúci zo zdrojov na území SR a zo zdrojov v zahraničí, teda takýto daňovník podlieha na území SR tzv. celosvetovej daňovej povinnosti.

Príklad:

Daňovník je úspešný podnikateľ v oblasti cestovného ruchu, ktorý vyvíja svoje obchodné aktivity v rámci celej Európy, ale predovšetkým so zameraním na juh Chorvátska.

Z dôvodu častých pracovných ciest na obchodné rokovania si daňovník okrem stáleho zariadeného bytu v SR prenajal a zariadil byt v Chorvátsku, ktorý mu bude k dispozícii v prípade pracovnej cesty po Chorvátsku alebo do okolitých krajín, kde dojednáva nové destinácie pre slovenských turistov a naopak.

Chorvátske daňové orgány posúdili, že daňovník je podľa chorvátskych daňových predpisov považovaný za daňového rezidenta Chorvátska.

Keďže daňovník má zriadené a udržiavané stále byty v obidvoch zmluvných štátoch a nebolo možné rozhraničiť jeho rezidenciu podľa kritéria „stáleho bytu“, je potrebné zistiť, ku ktorému štátu má daňovník užšie osobné a hospodárske vzťahy (stredisko životných záujmov).

Článok je skrátený, jeho celé znenie nájdete v príspevku Daňová rezidencia v produkte EPI Odborné články.

Autor: Ing. Miroslava Brnová