Uzavretie zmieru a podmienečné zastavenie trestného stíhania z pohľadu prezumpcie neviny

JUDr. Michal Vaľo, CSc.
dlhoročný prokurátor a advokát
zastával aj funkciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
v súčasnosti je na dôchodku

V ostatných dvoch desaťročiach sa sprísňujú zákonné podmienky pre výkon rôznych povolaní a činností, odvodzované od trestnoprávnej bezúhonnosti a spoľahlivosti uchádzačov. Rozširuje sa okruh subjektov, ktoré majú prístup k odpisom z registra trestov, kde sú zhromažďované aj také osobné údaje, ktoré nepreukazujú trestnoprávnu vinu dotknutých osôb spôsobom súladným s Ústavou Slovenskej republiky. Autor vyslovuje názor, že niektoré zákony pripisujú týmto údajom povahu, ktorá nie je v súlade s ústavnou zásadou prezumpcie neviny.

1. Úvod

Podľa článku 50 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Podobne podľa článku 6 odsek 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Takýto „zákonný spôsob“ podľa citovaného článku 50 odsek 2, aj podľa článku 50 odsek 1 ústavyČl. 50 ods. 1 ústavy znie: „Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.“ predstavuje len „právoplatný odsudzujúci rozsudok“.

Z prezumpcie neviny vyplýva nielen povinnosť predpokladať, že osoba, ktorá je aktuálne trestne stíhaná je nevinná, že trestný čin nespáchala, kým nebolo právoplatne rozsudkom súdu rozhodnuté o jej vine, ale aj povinnosť považovať za nevinnú osobu, trestné stíhanie ktorej už skončilo, ale inak, ako jej právoplatným odsúdením. Za nevinné sa preto musia považovať aj osoby, ktoré boli v prípravnom trestnom konaní zo spáchania trestného činu „usvedčené“, ak súd nevyslovil ich vinu právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

Medzi prípady, kedy trestné konanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu patria aj tie, v ktorých došlo k právoplatnému podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa § 216 ods. 1 alebo podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku a v trestnom stíhaní sa nepokračovalo (či už preto, že obvinený sa osvedčil alebo preto, že sa má zato, že sa osvedčil alebo aj keď skúšobná doba ešte neuplynula).

Rovnaká situácia nastáva aj v prípadoch, kedy prokurátor právoplatne schválil zmier a zastavil trestné stíhanie podľa § 220 ods. 1 Trestného poriadku.

V týchto prípadoch prokurátor nepodal obžalobu súdu a sám rozhodol uznesením o podmienečnom zastavení trestného stíhania alebo o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania. Vec sa teda k súdu vôbec nedostala a tak súd nemohol rozhodnúť odsudzujúcim rozsudkom.

K vydaniu odsudzujúceho rozsudku súdu nedochádza ani v prípadoch, ak

1) pri predbežnom prejednaní obžaloby samosudca podľa § 241 ods. 1 písm. g) alebo h) Trestného poriadku alebo súd podľa § 244 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku uznesením podmienečne zastaví trestné stíhanie,

2) na hlavnom pojednávaní súd uznesením podľa § 282 ods. 1 alebo 2 Trestného poriadku podmienečne zastaví trestné stíhanie alebo podľa § 282 ods. 3 Trestného poriadku schváli zmier a zastaví trestné stíhanie alebo

3) mimo hlavného pojednávania súd podľa § 290 ods. 5 Trestného poriadku zastaví trestné stíhanie, podmienečne zastaví trestné stíhanie alebo schváli zmier a zastaví trestné stíhanie ...