Stravovanie zamestnancov podľa Zákonníka práce

Zhrnutie:

Článok je zameraný na povinnosti, ktoré má zamestnávateľ voči zamestnancom v oblasti zabezpečenia stravovania a je venovaný najčastejším aplikačným otázkam, ktoré sa v praxi objavujú pre zamestnávateľov v tejto oblasti. V článku sú riešené otázky spojené so zabezpečením stravovania a podmienkami, za ktorých zamestnancovi vznikne právo na zabezpečenie stravovania, príspevkom zamestnávateľa na stravovanie, finančným príspevkom, okruhom zamestnancov, ktorým zamestnávateľ prispieva na stravovanie.

Právna úprava SR reguluje aj otázku stravovania zamestnancov. Pokiaľ ide o stravovanie zamestnancov, do úvahy pripadajú dva režimy:

1) podľa Zákonníka práce (zamestnanec vykonáva prácu na pracovisku),

2) podľa zákona o cestovných náhradách (zamestnanec je na pracovnej ceste).

Otázku stravovania upravuje Zákonník práce v § 152. V princípe ide o kumuláciu dvoch povinností, a to zabezpečenie stravovania pre zamestnancov (t. j. aby sa mohli stravovať počas trvania pracovnej zmeny – v rámci prestávky na odpočinok a jedenie) a prispievanie zamestnávateľa na stravovanie zamestnancom.

I. Okruh subjektov, ktorým je zamestnávateľ povinný zabezpečiť stravovanie a prispievať naň

a) okruh subjektov zo zákona

Podľa § 152 ods. 1 ZP zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom stravovanie. Ide o zamestnancov v pracovnom pomere, keďže § 152 ZP sa nevzťahuje na zamestnancov na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (pozri § 223 ods. 2 ZP).

Ani pokiaľ ide o zamestnancov v pracovnom pomere, nie za každých okolností zamestnávateľ zabezpečuje týmto zamestnancom stravovanie. Povinnosť zabezpečovať stravovanie nemá voči:

• zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny.

Pojem pravidelné pracovisko Zákonník práce nevymedzuje, odpoveď na to, čo je pravidelné pracovisko, dáva § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách.

• u zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí

Povinnosť zabezpečiť stravovanie teda zamestnávateľ má voči zamestnancovi v pracovnom pomere, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny (pozri § 152 ods. 2 ZP). Ide teda o zamestnanca, ktorý prácu vykonáva (reálny výkon), a to v rámci pracovnej zmeny (práca nadčas sa nezapočítava do pracovnej zmeny – pozri § 97 ods. 1 ZP), a to viac ako 4 hodiny.

b) okruh subjektov rozšírených podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce

Zákonník práce umožňuje rozšíriť okruh subjektov, ktorým zabezpečí zamestnávateľ stravovanie, aj nad rámec rozsahu podľa § 152 ods. 1 ZP. Zamestnávateľ môže podľa § 152 ods. 8 písm. c) ZP rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa odseku 3. Zamestnávateľ tak môže urobiť po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, zamestnávateľ postupuje samostatne (pozri § 12 ods. 2 ZP) a upraví si túto otázku napr. vo vnútornom predpise.

Zákonník práce v tomto prípade nešpecifikuje, aký široký je tento okruh osôb. Základnou podmienkou je, aby subjekt mal postavenie zamestnávateľa v zmysle definície podľa § 7 ods. 1 ZP, podľa ktorej „zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch“. Z tohto hľadiska, ak subjekt nezamestnáva ani jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, nemôže aplikovať § 152 ods. 8 písm. c) ZP a zabezpečovať stravovanie aj iným osobám.

Hoci § 152 ods. 8 písm. c) ZP obmedzuje, resp. nezužuje okruh týchto osôb, mala by tu byť určitá väzba medzi zamestnávateľom a osobou, ktorej sa poskytuje stravovanie, t. j. nemalo by ísť o kohokoľvek. Do okruhu osôb, na ktoré možno rozšíriť aplikáciu § 152 ods. 8 písm. c) ZP, spadajú napr. zamestnanci na dohody o ...