Poznámky a úvahy k záverom rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie z 28. mája 2020, c-709/18, týkajúceho sa prezumpcie neviny

Notes and considerations on the conclusions of the desicion of the Court of Justice of the European Union of 28 May 2020, C-709/18, concerning the presumption of innocence

JUDr. Zuzana Kyjac

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Katedra teórie práva a ústavného práva
interná doktorandka
Asistentka sudcu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
E-mail: zuzana.kyjac@nsud.sk

Kľúčové slová:

Súdny dvor Európskej únie, prezumpcia neviny, „iná“ osoba, vyhlásenie o vine, dohoda o vine a treste

Key words:

Court of Justice of the European Union, presumption of innocence, „another“ person, statement of guilt, agreement on guilt and punishment

Abstrakt:

Ako je zrejmé už z vyššie uvedeného názvu, článok sa venuje záverom jedného konkrétneho, pomerne nedávneho rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (z 28. mája 2020, C-709/18), na ktoré dal podnet Špecializovaný trestný súd v Pezinku a ktoré sa zaoberalo otázkou rešpektovania prezumpcie neviny „inej“ osoby vo verejných vyhláseniach o vine podľa čl. 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní. Autorka sa snaží predovšetkým zdôvodniť neaplikovateľnosť predmetných záverov – tie boli mimochodom Súdnym dvorom Európskej únie v podstate „iba“ prevzaté z jeho skoršieho rozhodnutia (z 5. septembra 2019, C-377/18) – v našich podmienkach.

Abstract/Summary:

As it is evident from the above title, the article deals with the conclusions of one concrete, relatively recent decision of the Court of Justice of the European Union (of 28 May 2020, C-709/18), initiated by the Special Criminal Court in Pezinok, which dealt with the question of respecting the presumption of innocence of „another“ person in public statements of guilt under Article 4 paragraph 1 of the Directive (EU) 2016/343 of the European Parliament and of the Council of 9 March 2016 on the strengthening of certain aspects of the presumption of innocence and of the right to be present at the trial in criminal proceedings. In particular, the autor seeks to justify the inaplicability of the conclusions in question – these were, incidentally, essentially „only“ taken over by the Court of Justice of the European Union from its earlier judgment (of 5 September 2019, C-377/18) – in our conditions.

Bez bližšieho ozrejmovania toho, čo je potrebné rozumieť vo všeobecnosti pod prezumpciou neviny a kde všade je táto garantovaná,Autorka jednak predpokladá isté informačné predpolie čitateľa, a tiež to zároveň považuje aj za presahujúce cieľ daného článku. je možné prejsť hneď in medias res, a teda k analýze v názve identifikovaného rozhodnutia, a v tej súvislosti i priblíženiu (takmer bezvýnimočne cestou poznámok pod čiarou) súvisiacej právnej úpravy, či tiež právnych viet dotknutého stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2017, sp. zn. Tpj 11/2017 (R 15/2017).

NÁVRH NA ZAČATIE KONANIA (PREJUDICIÁLNE OTÁZKY)

Špecializovaný trestný súd Slovenskej republiky v návrhu na začatie prejudiciálneho konania zo 17. septembra 2018 položil Súdnemu dvoru Európskej únie o. i. predmetné prejudiciálne otázky:

„1. Je v trestnom konaní dodržané pravidlo prezumpcie neviny stanovené článkom 3, článkom 4, v spojení s bodom 16 preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EU) 2016/343 ..., ak spoluobvinená osoba, ktorá v spoločnom konaní na základe podanej obžaloby po otvorení hlavného pojednávania pred súdom poprie účasť na skutku alebo skutkoch obžaloby vyhlásením, že je nevinná a následne súd uznesením neobsahujúcim popis skutku, jeho právnu kvalifikáciu a hodnotiaci záver súdu rozhodne o prijatí vyhlásenia ďalšieho spoluobvineného o tom, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, čím sa vzdáva práva na vykonanie dokazovania ohľadne svojej viny, a následne, po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní, súd rozhodne o podanej obžalobe spoločným rozsudkom?

1.1 Je rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia o vine jedného obžalovaného označená ďalšia obžalovaná osoba popierajúca vinu za vinnú skôr, než sa dokazovaním preukázala jej vina? Je takýto postup súdu v súlade s článkom 48 Charty základných práv Európskej únie?

2. Je v súlade s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, zakotvujúcim právo na spravodlivý proces a právo každého, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom, postup súdu v spoločnom konaní o obžalobe podanej na viac ako jedného obvineného, ak zákonný sudca najprv uznesením neobsahujúcim popis skutku, jeho právnu kvalifikáciu a hodnotiaci záver súdu rozhodne o prijatí vyhlásenia o vine tých obvinených, ktorí sa týmto vyhlásením vzdali práva na vykonanie kontradiktórneho dokazovania o vine a následne po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní na podklade podanej obžaloby ten istý zákonný sudca rozhodne vo veci všetkých obžalovaných?

2.1 Je rozhodnutím o prijatí vyhlásenia o vine založená dôvodná pochybnosť o nestrannosti sudcu, ktorý prijal také vyhlásenie spoluobžalovaného a prípadné vylúčenie tohto sudcu z trestného konania je vhodným opatrením na dodržanie pravidla prezumpcie neviny v zmysle článku 4 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EU) 2016/343?“

Je vhodné tiež podotknúť, že predloženie príslušného návrhu na začatie konania bolo v podstate „reakciou“ na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod č. 15/2017,Predmetné zjednocujúce stanovisko riešilo výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v nasledovných otázkach: A) otázka ne/vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania v štádiu súdneho konania sudcu, ktorý sa zúčastnil na skoršom schválení dohody o vine a treste vo vzťahu k inému obvinenému z tej istej (aktuálne prejednávanej) trestnej činnosti; rovnako otázka takého vylúčenia sudcu, ktorý sa zúčastnil na skoršom prijatí vyhlásenia o vine vo vzťahu k inému obžalovanému z tej istej (aktuálne prejednávanej) trestnej činnosti, ak je v oboch prípadoch súčasťou skutkovej vety skoršieho rozsudku (o vine inej osoby) konštatácia účasti aktuálne obžalovaného na predmetnom čine; B) otázka ne/možnosti opakovaného riešenia otázky vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania na základe okolnosti, ktorá už bola podkladom pre právoplatné rozhodnutie o takom vylúčení (nevylúčení); pričom jeho zovšeobecňujúce právne vety (prijaté kolégiom) k prvej položenej otázke znejú: „I. Prezumpcia neviny (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku) sa týka osoby obvineného v aktuálne vedenom trestnom konaní a nie je porušená, ak sa o účasti tohto obvineného na žalovanej trestnej činnosti zmieňuje výrok alebo odôvodnenie skoršieho rozhodnutia súdu, ktorým bola odsúdená iná osoba;* rovnako len voči odsúdenej osobe [alebo v inej modalite rozhodnutia podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku] je založená prekážka právoplatne rozhodnutej veci – v následne vedenom trestnom konaní teda môže byť stíhaná iná (ďalšia) osoba zo spáchania toho istého činu.** II. Súd schvaľuje dohodu o vine a treste bez vykonania dokazovania (ide o výnimku z pravidla podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku), pričom toto rozhodnutie vyvoláva v zmysle § 334 ods. 1 Trestného poriadku právne účinky len vo vzťahu k obvinenému. To primerane platí aj o prijatí vyhlásenia obvineného, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo vyhlásenia, že nepopiera spáchanie takého skutku podľa § 257 ods. 5, 7 Trestného poriadku. Ak súd následne rozhoduje o obžalobe podanej proti inému obvinenému (hoci zo spáchania činu pokrytého skôr schválenou dohodou) alebo o vine iného obvineného (hoci zo spáchania činu pokrytého skorším prijatím vyhlásenia o vine), vykonáva v tomto smere autonómne dokazovanie, bez akejkoľvek viazanosti skorším schválením dohody alebo prijatím vyhlásenia o vine a nemôže pri rozhodovaní vychádzať zo schválenej dohody alebo prijatého vyhlásenia. III. Objektívny test nezaujatosti (jej vonkajšie zdanie) vo vzťahu k možným dôvodom vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku („možno mať pochybnosť o nezaujatosti“) sa týka hodnotenia z pohľadu vonkajšieho nestranného pozorovateľa, ktorý je však informovaný aspoň o základných kautelách používaného procesného postupu. Vo vzťahu k otázke prezumpcie neviny ide (aj) o okolnosti uvedené v bodoch I. a II. IV. Sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine a treste, neporušil prezumpciu neviny (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku) vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa mala podľa skutkovej vety dohody a rozsudku podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku podieľať na trestnej činnosti obvineného; taký sudca nie je vylúčený podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z neskoršieho konania o obžalobe podanej proti dotknutej „inej osobe“ (môže ísť aj o spoluobžalovaného v tom istom konaní). Pravidlo uvedené v predchádzajúcej vete platí aj vo vzťahu k sudcovi, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o prijatí vyhlásenia obvineného o vine podľa § 257 ods. 5, 7 Trestného poriadku a neskôr prejednávaná obžaloba sa týka inej osoby, ktorá sa mala podľa rozsudku vyhláseného na podklade naposledy označeného ustanovenia podieľať na trestnej činnosti obvineného (môže ísť aj o spoluobžalovaného v tom istom konaní).“ * pozri aj R 30/1998 ** pozri aj R 11/2010 – II. či tiež aj inak, na jeho nerešpektovanie jedným zo senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súdom posudzovanom prípade. To sa následne premietlo aj do tretej – vyššie ako jedinej doslovne necitovanej – položenej prejudiciálnej otázky.

VÝROKOVÁ ČASŤ

V uznesení (vo veci UL a VM) z 28. mája 2020, C-709/18, týkajúcom sa rešpektovania prezumpcie neviny „inej“ osoby vo verejných vyhláseniach o vine, resp. presnejšie „v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine“ podľa čl. 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, rozhodol Súdny dvor Európskej únie na podklade návrhu Špecializovaného trestného súdu na začatie prejudiciálneho konania podľa § 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, jemu doručenému 14. novembra 2018, nasledovne: „Čl. 3„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.“ a čl. 4 ods. 1„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.“ smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice,„Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osoba za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky.“ ako aj čl. 47 druhý odsek„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom ...“ a čl. 48„(1) Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom ...“ Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a / alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.“

INŠPIRÁCIA PRE ZÁVERY SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE

Súdny dvor Európskej únie už vo svojom skoršom rozhodnutí – rozsudku z 5. septembra 2019, C- 377/18, keď návrh na začatie prejudiciálneho konania podal Špecializovaný trestný súd Bulharska – dospel k v podstate úplne zhodným záverom, ako boli citované úvodom, a to v kontexte iného, avšak v istých ohľadoch obdobného inštitútu, a síce že: „Čl. 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa v dohode, v ktorej obvinená osoba uzná svoju vinu výmenou za nižší trest a ktorú musí schváliť vnútroštátny súd, ako spolupáchatelia predmetného trestného činu výslovne uviedli nielen osobu, ktorá túto dohodu uzavrela, ale aj iné obvinené osoby, ktoré svoju vinu neuznali a ktoré sú stíhané v samostatnom trestnom konaní, pod podmienkou, že ich uvedenie je jednak nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvedie, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.“

Ako vyplýva z odôvodnenia ostatne zmieňovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (z 5. septembra 2019),Pozri k tomu bližšie body 42 až 44. súd sa tu inšpiroval judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vo veci Karaman proti Nemecku z 27. februára 2014, č. 17103/10, ods. 63 až 65 a tiež vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. februára 2016, č. 46632/13, ods. 99), pričom v rámci jeho výrokovej časti malo ísť celkom zjavne „iba“ o preklopenie záverov tejto (vyhýbajúc sa však zároveň ich úplnému doslovnému prevzatiu), treba však povedať, že najmä v prípade „druhej“ podmienky (t. j, že v dohode sa má jasne uviesť, že „ostatné“ obvinené osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná) nie celkom „šťastné“ (mysliac z pohľadu praktických dosahov). Presnejšie, kým „štrasburský“ súd vyslovil, „že odôvodnenie súdnych rozhodnutí musí byť formulované tak, aby sa vylúčilo vydanie prípadného predčasného rozhodnutia týkajúceho sa viny dotknutých tretích osôb, ktoré by mohlo ohroziť spravodlivé preskúmanie skutočností, ktoré sú im kladené za vinu, v rámci samostatného konania“, súd „luxemburský“ už prešiel z tejto obmedzujúcej podmienky do podmienky pozitívnej, spočívajúcej v povinnosti výslovne niečo uviesť (a nie teda zdržať sa pri vyjadrovaní). Ak ide potom o podmienku „prvú“ (t. j. výslovné uvedenie aj iných obvinených osôb v dohode, mimo tej, ktorá dohodu uzavrela, len ak je to nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela), tak tu je záver Súdneho dvore Európskej únie zjednodušený (v princípe ale rovnaký), keďže Európsky súd pre ľudské práva hovoril o tom, že „ak musia byť predložené skutočnosti týkajúce sa účasti tretích osôb, dotknutý súd by mal zabrániť oznamovaniu väčšieho množstva informácií, než je potrebné, na analýzu právnej zodpovednosti osôb postavených pred tento súd“K tomu je potrebné len na okraj na zdôrazniť, že citované „štrasburské“ podmienky nie sú vzhľadom na naše (vnútroštátne) pomery vo vzťahu k rozsudku súdu schvaľujúceho dohodu o vine a treste celkom priliehavé.

OSTATNÉ POZNÁMKY A SÚVISIACE ÚVAHY AUTORKY K ZÁVEROM SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE

Na úvod je treba uznanlivo uviesť, že v bode 30 odôvodnenia primárne rozoberaného rozhodnutia Súdny dvor Európskej únie (z 28. mája 2020, týkajúceho sa vyhlásenia o vine) najskôr vo všeobecnosti správne zdôraznil, že „na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny je potrebné vždy analyzovať súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok a s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých bolo prijaté. Akýkoľvek výslovný odkaz v určitých častiach súdneho rozhodnutia na neexistenciu viny spoluobvinených by bol zbavený svojho zmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia mohli chápať ako predčasné potvrdenie ich viny [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46].“

Vo zvyšku už ale k jeho záverom, uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia (skôr citovaným), nemožno byť taký zhovievavý, keďže podľa názoru autorky podmienky tam stanovené – tak, ako sú naformulované – plne nereflektujú príslušné ustanovenia slovenského Trestného poriadku, následkom čoho je potom v konečnom dôsledku ich neaplikovateľnosť v našich podmienkach (v prípade teda vyhlásenia o vine), a to osobitne z nasledovných dôvodov:

§ uznesenie o prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku„Súd po vyhlásení obžalovaného podľa odseku 5 rozhodne uznesením, či toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo neprijíma.“ sa nevyhotovuje, keďže ide o uznesenie upravujúce priebeh konania – § 178 ods. 1 Trestného poriadku„Netreba vyhotovovať uznesenia, ktorými sa upravuje priebeh konania alebo spôsob vykonania dôkazov alebo ktorými sa nariaďuje alebo pripravuje hlavné pojednávanie alebo zasadnutie súdu.“ (teda „iba“ sa v zápisnici z hlavného pojednávania uvedie, že bolo prijaté), čo znamená, že o uvádzaní niekoho alebo niečoho v ňom je v podstate bezpredmetné hovoriť, ak tak iba v príslušnej zápisnici, resp. v až následne vydanom rozsudku týkajúcom sa iba obžalovaného, ktorého vyhlásenie o vine bolo prijaté; nie je ale zároveň vylúčené, že tento (rozsudok) bude napokon vydaný len jeden („spoločný“) s tým, že sa v ňom rozhodne o oboch osobách, ako tomu bolo aj v dotknutom prípade;

• rovnako tak je nelogické (časový aspekt) hovoriť o uvádzaní čohokoľvek (v zmysle súdom stanovených podmienok zaručujúcich prezumpciu neviny „inej“ osobe, ktorej sa „verejné vyhlásenie o vine“ netýka) v akte predchádzajúcom vyhláseniu o vine, a teda obžalobe;
• podmienka, že v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám, keď vo vzťahu k jednej vnútroštátny súd najskôr prijal vyhlásenie o vine pre trestné činy uvedené v obžalobe a údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou (ktorá takéto vyhlásenie o vine neurobila) a následne rozhodol po vykonaní dokazovania (vzťahujúceho sa na skutky vytýkané druhej osobe) o vine druhej osoby, je akceptovateľné uvedenie druhej osoby (keď otázne teda primárne je vôbec to, že kde má vlastne predmetné uvedenie byť, ako vyplýva už zo skoršieho textu) vtedy, ak je takéto jej uvedenie ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, je už vychádzajúc z jej samotného obsahu (t. j. bez ohľadu na vnútroštátny právny poriadok) nezmyselná, keďže v prípade spolupáchateľstva dvoch osôb nie je možné vynechať pri kvalifikáciu prvej osoby druhú osobu principiálne nikdy;
• súd pri prijímaní vyhlásenia obžalovaného o vine nerozhoduje o znení / zmene podoby skutkovej vety (príp. viacerých skutkových viet), predloženej mu v obžalobe; obžalovaný pred súdom – po prednesení obžaloby a zodpovedajúcom poučení zo strany predsedu senátu – uznáva vinu vyhlásením, že „je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe“, resp. že „nepopiera spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe“ [§ 257 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku].Podľa § 257 Trestného poriadku: „ ... (4) Ak to vyžadujú okolnosti prípadu, záujem verejnosti alebo obžalovaného, môže súd obžalovanému povoliť, aby namiesto vyhlásenia, že je vinný, vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, ktoré súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia bude považovať za priznanie spáchania skutku. O tom musí byť obžalovaný poučený. (5) Ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c). ... (8) Ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa odseku 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia. To nevylučuje možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej činnosti.“

NOVELA TRESTNÉHO PORIADKU

Úplným záverom článku možno v kontexte zmieňovanej problematiky upozorniť na to, že novelou č. 321/2018 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2019Časovo teda po vydaní spomínaného zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. bolo do Trestného poriadku zavedené nové ustanovenie, keď za odsek 2 § 31 bol vložený nový odsek 3 v znení: „Dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia.“

Zároveň boli predmetnou novelou učinené aj dve iné súvisiace legislatívne zmeny v Trestnom poriadku, a síce:

i. v § 232 ods. 8 písm. b) (upravujúcom, čo je obsahom dohody o vine a treste) sa na konci čiarka nahradila bodkočiarkou a pripojili sa slová, že „pri popise skutku dbá prokurátor na to, aby nebola porušená zásada podľa § 2 ods. 4 vo vzťahu k osobám, ktoré sa na dohode nezúčastňujú“;

ii. v § 238 sa za odsek 2 vložil nový odsek 3 v znení: „Ak to okolnosti umožňujú, môže byť vec skončená len vo vzťahu k niektorému zo spoluobvinených samostatne; tým nie je porušená zásada podľa § 2 ods. 7 vo vzťahu k ostatným obvineným. Súd pri tom dbá na to, aby nebola narušená zásada podľa § 2 ods. 4 vo vzťahu k ostatným obvineným alebo k osobám účastným na skutku.“V príslušnej časti dôvodovej správy sa k citovaným zmenám uvádza: „Navrhuje sa zmena právnej úpravy s cieľom zamedziť účelovým námietkam obvinených v otázke zaujatosti sudcu / senátu, ktorý rozhodoval o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia. V tomto kontexte sa súčasne precizujú ustanovenia o konaní o dohode o vine a treste a to tým spôsobom, aby pri popise skutku v rámci konania o vine a treste nebola narušená zásada podľa § 2 ods. 4 k osobám, ktoré sa na dohode nezúčastňujú. Obdobná úprava sa navrhuje vo vzťahu k možnosti skončenia veci aj len vo vzťahu k niektorému zo spoluobvinených samostatne.“

Zoznam prameňov:

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Špecializovaný trestný súd (Slovensko) 14. novembra 2018 – trestné konania proti UL a VM (C-709/18).

Uznesenie Súdneho dvora Európskej únie z 28. mája 2020, C-709/18.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5. septembra 2019, C-377/18.

Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2017, sp. zn. Tpj 11/2017 (R 15/2017).

Zmluva o fungovaní Európskej únie.

Charta základných práv Európskej únie.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní.

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 321/2018 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺň

Autor: JUDr. Zuzana Kyjac