Použitie súkromného vozidla zamestnanca pri pracovnej ceste

Na pracovnú cestu vysiela zamestnanca zamestnávateľ (ust. § 57 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení) a zamestnávateľ je v rámci svojho nadriadeného postavenia tým subjektom pracovnoprávneho vzťahu, ktorý písomne určuje zamestnancovi podmienky pracovnej cesty.

Medzi týmito podmienkami ust. § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. exemplifikatívne vypočítava miesto nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy, miesto skončenia pracovnej cesty a ďalšie podmienky pracovnej cesty, pričom je povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

V určitých prípadoch môže byť v záujme zamestnanca, aby mohol na pracovnú cestu použiť vlastné osobné motorové vozidlo (ďalej len „súkromné vozidlo“).

Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v platnom znení (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“) definuje v ust. § 2 ods. 1 pracovnú cestu ako čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste, do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

Predpokladom použitia súkromného vozidla zamestnanca pri pracovnej ceste je písomná dohoda zamestnávateľa so zamestnancom. Táto dohoda je právnym úkonom, v ktorom budú dohodnuté podmienky používania súkromného vozidla pri pracovnej ceste, ako aj cestovné náhrady. Dohoda sa môže medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzatvoriť len na jednu konkrétnu pracovnú cestu, ktorá sa v dohode presne vyšpecifikuje, alebo na vopred neurčený počet pracovných ciest (tie, ktoré zamestnanec absolvuje v budúcnosti, po podpise dohody).