Poučenia z histórie slobody prejavu v USA a ich vplyv na case-law ESĽP

Lessons from the history of free speech in USA and their impact on the ECHR case-law

JUDr. Mário ErnestJUDr. Mário Ernest, externý doktorand, Katedra teórie práva a ústavného práva, Právnická fakulta Trnavskej Univerzity v Trnave. Email: majoernest@gmail.com.

Trnavská Univerzita v Trnave

Právnická fakulta

Katedra teórie práva a ústavného práva

Externý doktorand

E-mail: majoernest@gmail.com

Kľúčové slová:

sloboda prejavu, Prvý dodatok, Poučenia z histórie, Najvyšší súd USA, ESĽP

Key words:

freedom of speech, First Amendment, Lessons from history, Supreme Court of the United States, ECHR

Abstrakt:

Predkladaný článok slúži ako úvod do problematiky skúmania slobody prejavu v USA a predstavuje toto ústavné právo v kontexte jeho historického vývoja. Jeho cieľom je opísať základné historické východiská – poučenia, ktoré Najvyšší súd USA zohľadňuje v svojej aktuálnej rozhodovacej činnosti k Prvému dodatku. Na pozadí kľúčových rozhodnutí Najvyššieho súdu USA v 20. storočí v oblasti slobody prejavu, článok identifikuje a ďalej opisuje podstatu troch hlavných poučení, ktoré priniesol vývoj slobody prejavu – efekt zámienky, krízový efekt, odradzujúci efekt. Následne identifikuje hľadiská, ktoré do svojho case-law z týchto poučení prevzal ESĽP.

Abstract/Summary:

The presented article serves as an introduction to the topic of freedom of speech in the USA. It presents freedom of speech in the context of its historic evolution. The main goal of the article is to describe the key lessons from history that the Supreme Court of the U. S. considers in its jurisprudence concerning the First Amendment. Against the background of the landmark decisions of the Supreme Court of the U. S. concerning the freedom of speech, the article identifies and further explains the substance of three main lessons learnt in the course of developement of this freedom – pretext effect, crisis effect and chilling effect. Additionally it identifies the areas of the SCOTUS case-law that had impact on the jurisprudence of the ECHR.

Úvod

Fungovanie právnej normy nie je záležitosťou logiky, je vecou skúsenosti.Oliver Wendell Holmes Jr. (sudca Najvyššieho súdu USA v období 1902 – 1932). Voľný preklad výroku: „The life of the law has not been logic, it has been experience“. cit. z BLASI, A.V.: Rights Skepticsm and Majority Rule at the Birth of the Modern First Amendment, In BOLLINGER C. L. – STONE. R.: The Free Speech Century. Oxford University Press. New York. 2019, s. 19.

Sloboda prejavu v USA je nielen najviac oslavovaným americkým ústavným právom, ale i jeden z najvýznamnejších amerických kultúrnych symbolov a súčasť americkej národnej identity.BOLLINGER, C. L.: The Tolerant Society. New York : Oxford University Press. 1986. Slobodná výmena myšlienok a informácií sa pokladá za jeden zo základov americkej demokracie.VOZÁR, J. a kol.: Sloboda prejavu v rozhodnutiach súdov. Bratislava : VEDA. 2015, s. 91. Primárnym zdrojom slobody prejavu v USA je Prvý dodatok k Ústave USA (ďalej len Prvý dodatok), ktorý upravuje náboženskú slobodu, slobodu prejavu, slobodu tlače, zhromaždovacie a petičné právo. Jeho znenie je nasledovné:

Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo alebo zákony, ktoré by zakazovali slobodné vyznávanie nejakého náboženstva; rovnako nesmie vydávať zákony obmedzujúce slobodu slova, alebo tlače; alebo právo ľudu pokojne sa zhromažďovať a právo podávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd.COOKE, J. E.: Ústava Spojených štátov amerických. Bratislava : Nadácia Občan a demokracia. 1999, s. 98.

Prvý dodatok je súčasťou Listiny práv (Bill of Rights), ktorá zahrňuje prvých desať dodatkov k Ústave USA. Prijatie Listiny práv v roku 1791 bolo výsledkom kompromisu v oblasti zakotvenia záruk práv a slobôd medzi vtedy existujúcimi politickými silami federalistov a antifederalistov. Kým antifederalisti požadovali pre jednotlivé štáty čo najširšie záruky práv a slobôd jednotlivcov a navrhovali, aby ústava také záruky obsahovala, federalisti tieto návrhy odmietali s odôvodnením, že zakotvenie práv a slobôd v ústave nie je vôbec potrebné, pretože federálna vláda je ústavou dostatočne limitovaná, keďže ústava jej nezveruje právomoc obmedzovať práva a slobody jednotlivcov. A. Hamilton postoj federalistov vyjadril v jednom zo svojich príspevkov v rámci Listov federalistovNázvom Listy federalistov označujeme 85 novinových článkov publikovaných v newyorských novinách v rámci kampane za prijatie návrhu Ústavy USA v období od októbra 1787 do júla 1788. Ich autormi boli federalisti Alexander Hamilton, John Jay a James Madison., keď v liste č. 84 uviedol: „Prísne vzaté, v ústave sa ľud ničoho nevzdáva a keďže si zachováva všetko, nemusí si nič vyhradzovať“.HAMILTON, A. – MADISON. J. – JAY. J.: Listy Federalistov. Bratislava: Kalligram. 2002, s. 630. A. Hamilton ďalej predvídal možné budúce problémy ústavného zakotvenia slobody prejavu prostredníctvom svojho skeptického postoja k zakotveniu slobody tlače v úvahách v rovnakom liste: „Čo je to sloboda tlače ? Kto ju dokáže definovať tak, aby tu nebolo tisíc možností, ako túto definíciu obísť ?“.Ibidem s. 632.

Budúcnosť mu dala za pravdu v tom, že hľadanie odpovedí na otázky spojené so slobodou prejavu predstavuje častokrát komplikované riešenie stretu protichodných záujmov. Text Prvého dodatku však pre toto riešenie žiaden postup neponúka a samotný obsah pojmu sloboda prejavu ďalej nerozvíja. Ch. Wells ho v dôsledku toho považuje skôr za neurčitú formuláciu princípu než podrobný zoznam pravidiel.WELLS, E. CH.: Právo svobody projevu ve Spojených Státech. In: Časopis pro právní vědu a praxi. č. 4, ročník 2001, s. 353-358. R. Dworkin dokonca vníma Prvý Dodatok ako ustanovenie, ktoré očividne nemôže byť ponímané inak, ako len vyjadrenie abstraktného morálneho princípu.DWORKIN, R.: Freedom’s Law The Moral Reading of the American Constitution. Oxford University Press. 1996, s. 165. V konečnom dôsledku je tak za výklad Prvého dodatku a určovanie obsahu slobody prejavu zodpovedný Najvyšší súd USA (ďalej len ‚NS USA‘, alebo súd), ako najvyšší článok súdnej kontroly ústavnosti v USA.K problematike judicial review a právomoci NS USA v tejto oblasti pozri ďalej BLAHOŽ, J.: Soudní kontrola ústavnosti Srovnávací pohled. Praha : Aspi Publishing s.r.o. 2001, s. 93 a nasl. a KUST, J.: Nejvyšší soud USA. Praha : Ústav práva a právní vědy, 2013, s. 45 a nasl.

NS USA v histórii svojej rozhodovacej činnosti k slobode prejavu vytvoril mimoriadne komplikovanú judikatúru, keď sa vydal na cestu chúlostivého a častokrát nespoľahlivého vyvažovania protichodných záujmov s cieľom určiť kedy sloboda prejavu jednotlivca preváži nad záujmom štátu na jej postihu.WELLS, E. CH.: Introduction : The Difficult First Amendment, Missouri Law Review, roč. 66, č. 1, r. 2001. s. 1 – 8. R. C. Post obrazne opísal rozhodovaciu činnosť NS USA k Prvému dodatku ako šíre Sargasové moreVnútorné more nachádzajúce sa v Atlantickom oceáne, jediné more na Zemi, ktorého hranice netvorí pevná pobrežná súš, ale morské prúdy. kolísavých a prepletených hodnôt, teórií, pravidiel, výnimiek a preferencií. Určenie aplikovateľného súboru ústavných princípov pre posudzovanie obmedzení slobody prejavu si preto vyžaduje výnimočnú snahu.POST, R. C.: Racist Speech, Democracy and the First Amendment. In Wiliam & Mary Law Review. roč. 32. č. 4, rok 1991. s. 267 – 327. V origináli: „It is a vast Sargasso Sea of drifting and entangled values, theories, rules, exceptions, predilections. It requires determined interpretive effort to derive a useful set of constitutional principles by which to evaluate regulations of expression“.

Napriek tomu, že Prvý dodatok bol ako súčasť Listiny práv prijatý ešte v roku 1791, súčasné ponímanie slobody prejavu v USA je výsledkom rozhodovacej činnosti NS USA počas dvadsiateho storočia. Podľa G. R. Stona, z tohto obdobia formovania moderného ponímania slobody prejavu si NS USA prevzal tri hlavné poučenia, ktoré označuje ako efekt zámienky, efekt krízy a odradzujúci efekt (pretext effect, crisis effect and chilling effect).STONE, R.G. 2008. Free Speech in Twenty-First Century : Ten Lessons from the Twentieth Century. In Pepperdine Law Review, 2008, s. 273.

Prostredníctvom priblíženia zásadných rozhodnutí NS USA – hlavných míľnikov histórie slobody prejavu v USA – poukážeme, čo tieto poučenia obsahovo znamenajú pre ponímanie slobody prejavu v súčasnej dobe. Našim cieľom nie je podať úplnú históriu slobody prejavu v USA, ani opísať postupy, ktoré sa v USA uplatňujú pri ochrane slobody prejavu, ale vysvetliť aké poučenia z histórie NS USA prevzal do modernej doktríny slobody prejavu. Následne na konkrétnych rozhodnutiach preukážeme, že niektoré z týchto poučení mali priamy vplyv na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) a premietli sa tak do štandardov ochrany slobody prejavu v členských štátoch Rady Európy.

1. Efekt zámienky

Prvým poučením z histórie je uvedomenie si skutočnosti, že vláda sa častokrát usiluje o potlačenie slobody prejavu a menšinových názorov z iných dôvodov než navonok prezentovaných (efekt zámienky – pretext effect).STONE, R.G. 2008. Free Speech in Twenty-First Century : Ten Lessons from the Twentieth Century. In Pepperdine Law Review, 2008, s. 273.

Potlačovanie prejavov kritických k vláde stálo pri samotnom vzniku ochrany slobody prejavu v USA. Za počiatok tradície silnej ochrany slobody prejavu v USA sa síce považuje rozhodnutie vo veci nemeckého emigranta Johna Petra Zengera z roku 1735 a teda z doby dávno pred prijatím Ústavy USA a Prvého dodatku, no toto rozhodnutie skôr symbolicky predznamenalo budúcnosť, než aby započalo systematickú tvorbu princípov ochrany slobody prejavu. Peter Zenger bol obvinený podľa anglického zvykového práva z trestného činu hanobenia vlády (seditious label) pre verejnú kritiku guvernéra New Yorku. Súdy v tom čase postupovali podľa pravidla, čím viac je tvrdenie pravdivé, tým viac môže hanobiť, preto preukázanie pravdivosti tvrdení ako forma obhajoby nemalo význam. Napriek tomu sa Zengerovmu obhajcovi podarilo presvedčiť porotu o tom, že možnosť hovoriť pravdu o predstaviteľoch vládnej moci je základným nástrojom demokratickej kontroly výkonu moci a Zenger bol oslobodený.Skutkový opis veci citovaný z BARTOŇ, M.: Svoboda projevu a její meze v právu České republiky. Praha. Linde a.s. 2002, s. 71.

Ani prijatie Prvého dodatku v r. 1791 však neznamenalo akceptovanie jeho výkladu v prospech silnej ochrany slobody prejavu tak, ako ho poznáme teraz. Trvalo ďalších viac než 120 rokov, než súčasná doktrína slobody prejavu začala dostávať svoje prvé rysy. Pre obdobie od prijatia Prvého dodatku po približne koniec I. svetovej vojny je typické, že NS USA slobodu prejavu vykladal výrazne reštriktívne a to až do takej miery, že podľa niektorých názorov vytvoril negativistické vnímanie Prvého dodatku.RABBAN, M. D.: The First Amendment in its forgotten years. In Yale Law Journal. 1981, roč. 90, č. 3, s. 522 – 596. V origináli: „an established pattern of hostility to First Amendment concerns“. Je však potrebné vziať do úvahy, že NS USA počas tohto obdobia rozhodoval o relatívne nízkom počte prípadov týkajúcich sa slobody prejavu. Ako dôvody sa uvádzajú nedostatok právomoci NS USA vo vzťahu k regulácii slobody prejavu na úrovni štátovNS USA uznal, že Prvý dodatok sa vzťahuje aj na orgány verejnej moci v jednotlivých štátoch až v roku 1925 rozhodnutím Gitlow v. New York, 268 U.S. 652 (1925)., nedostupnosť súdnej ochrany a jej finančná náročnosť pre bežného občana a v konečnom dôsledku i skutočnosť, že až do roku 1870 Kongres neprijímal právne predpisy, ktoré by sa bezprostredne týkali slobody prejavu.GIBSON, M. T.: The Supreme Court and Freedom of Expression from 1791 to 1917. In Fordham Law Review, roč. 55, č. 3, 1986, s. 271.

Príkladom vtedajšej úrovne ochrany slobody prejavu, a prvým skutočným testom určovania jej limitov bola aplikácia zákona s názvom ‚Sedition Act‘ v rokoch 1798 – 1801. Tento zákon bol pozostatkom anglických právnych tradícií zákazov kritiky vlády, jej politiky a predstaviteľov. Bol prijatý vtedajšou administratívou vládnucich federalistov (prezident John Adams) s cieľom potlačiť republikánsku opozíciu. Podľa tohto zákona bolo trestným, ak niekto uverejnil nepravdivé, pohoršujúce alebo zlomyseľné stanovisko proti vláde, Kongresu, alebo prezidentovi s cieľom tieto inštitúcie očierniť, spôsobiť ich pohŕdanie, alebo podnecovať ich nenávisť ľudom Spojených štátov. Trestom bola pokuta do výšky 2000 dolárov, alebo trest odňatia slobody až na dva roky. Na jeho základe bolo zatknutých 25 osôb a bolo podaných 15 obžalôb, vo všetkých prípadoch sa jednalo buď o členov Republikánskej strany, alebo jej podporovateľov.EMERSON, I. T.: The System of Freedom of Expression. Random House Inc., 1970, s. 100 –101. Všeobecne sa uznáva, že aplikácia tohto zákona viedla k porážke federalistov vo voľbách v roku 1800. Prezident Thomas Jefferson následne amnestoval všetkých odsúdených na jeho základe. Paradoxom doby a mementom ďalšieho vývoja ostáva fakt, že zákon bol prijatý rovnakými politickými silami, ktoré len pred niekoľkými rokmi predtým prijali Prvý Dodatok. Prvé poučenie z histórie o ambíciách vlády potláčať ňou neželané názory, ktoré sa neskôr premietlo do modernej doktríny Prvého dodatku tak začalo nadobúdať svoje prvé kontúry.

Obsah tohto poučenia sa začal napĺňať v súvislosti so spoločenskými zmenami vyvolanými účasťou USA v I. svetovej vojne a reakciami na šírenie ideí komunizmu v USA. Toto obdobie sa označuje za počiatok tvorby modernej doktríny Prvého dodatku, opäť bolo spojené s otázkou do akej miery môže verejná moc regulovať kritiku vlády a súvisí predovšetkým s rozhodovaním vecí týkajúcich sa zákona s názvom ‚Espionage Act‘ z roku 1917, nadväzujúcimi rozhodnutiami NS USA Schenck v. United States249 US 47 (1919)., Abrams v. United States 250 US 616 (1919). a osobou sudcu NS USA Olivera Wendella Holmesa Jr.

Zákon ‚Espionage Act‘ bol prijatý v priamej súvislosti so zapojením USA do I. svetovej vojny a jeho cieľom bolo potlačiť politickú agitáciu, ktorá by ohrozovala bezpečnosť štátu, osobitne propagandu nelojálnu k USA, ktorá by mala negatívny vplyv na nábor vojakov a formovanie ozbrojených zborov. Zákon okrem iného zoširoka definoval za trestnú takú činnosť, ktorá by hatila odvod do armády, propagovala úspechy vojenských nepriateľov USA, spôsobovala alebo sa pokúšala spôsobiť neposlušnosť v ozbrojených silách. Trestom bola pokuta do výšky 10 000 $, alebo trest odňatia slobody v trvaní až 20 rokov, prípadne oboje.Pre znenie zákona a okolnosti jeho prijatia pozri ďalej RABBAN, D. M.: Free speech in its forgotten years. Cambridge University press. 1997, s. 248 a nasl. Na jeho základe boli odsúdení aj Charles Schenck a Elisabeth Baer za to, že posielali odvedencom obežníky, ktoré pokladali vojenské odvody za neústavné a nabádali ich k uplatneniu svojich práv. Obaja sa domáhali zrušenia svojho odsúdenia na NS USA poukazujúc pritom na Prvý dodatok. NS USA však rozhodnutím z marca 1919 jednohlasne potvrdil ich odsúdenie. Rozhodnutie súdu vypracoval sudca Holmes, ktorý v ňom po prvý krát použil formuláciu o zjavnom a bezprostrednom nebezpečenstve (clear and present danger), ktorá sa stala základom pre posudzovanie zásahov do slobody prejavu po nasledujúcich približne 50 rokov.Pre históriu aplikácie tejto doktríny NS USA pozri ďalej STRONG, R. F.: Fifty years of clear and present danger : From Schenck to Brandenburg and beyond. In : The Supreme Court Review .1969. s 41-80. Jej znenie bolo nasledovné: „Otázkou v každom prípade je, či sú slová použité za okolností, ktoré sú takej povahy, že sú spôsobilé vytvoriť zjavné a bezprostredné nebezpečenstvo, ktoré má Kongres právo odvrátiť“.V origináli: „The question in every case is whether the words used are used in circumstances and are of such a nature as to create a clear and present danger that they will bring about the substantive evils that Congress has a right to prevent“. V nadchádzajúcich týždňoch NS USA jednohlasne potvrdil ďalšie dve odsúdenia založené na Espionage Act na podobných skutkových základoch aplikujúc štandard vytvorený sudcom Holmesom, pričom on sám bol autorom rozhodnutí v obidvoch veciach. V prvej veci šlo o odsúdenie vydavateľa novín v nemeckom jazyku, ktoré spochybňovali ústavnosť vojenských odvodov a účelu vedenia vojny vôbec.Frohwerk v. United States 249 U. S. 204 (1919). V druhej veci šlo dokonca o odsúdenie prezidentského kandidáta a lídra Socialistickej strany pre protivojnový prejav.Debs v. United States 249 U. S. 211 (1919). Najmä v prípade druhej veci šlo o silné potlačenie politického prejavu v rozsahu, ktorý by len ťažko zniesol súčasné kritériá jeho ochrany.

Počas jesene roku 1919 a neskorej zimy roku 1920, teda len niekoľko mesiacov po rozhodovaní v týchto veciach, súd potvrdil ďalšie tri odsúdenia na základe novelizovaného Espionage Act.Jednalo sa o veci Abrams v. United States 250 U. S. 616 (1919), Schaefer v. United States 251 U. S. 466 (1920) a Pierce v. United States 252 U. S. 239 (1920). V týchto prípadoch však sudca Holmes nesúhlasil s majoritou sudcov NS USA a jeho dissent k prvej z nich – Abrams v. United States – sa považuje za zrod modernej doktríny a základ liberálneho ponímania slobody prejavu v USA. V tejto veci boli odsúdení Abrams a jeho spoločníci, ktorí sympatizovali s myšlienkami boľševizmu. Ich konanie spočívalo vo vyhadzovaní letákov z okna manufaktúry, v ktorých odsudzovali americkú intervenciu v ruskej revolúcii a vyzývali na generálny štrajk. Tento štrajk mal podľa nich zabrániť dodávkam arzenálu protisovietskym silám. Napriek podobnosti s konaním skôr odsúdeného Schencka, sudca Holmes v konaní Abramsa už nevidel jasné a bezprostredné nebezpečenstvo. V svojom dissente predložil argumenty v prospech slobody prejavu, ktoré sú doposiaľ citované a stále aktuálne: „ ...konečné želané dobro sa dá lepšie dosiahnuť na voľnom trhu myšlienok – najlepším testom pravdy je sila myšlienky, ktorá sa presadí na tomto trhu....to je každopádne teória našej ústavy. Je to experiment, pretože celý život je experiment. Aj keď je tento experiment súčasťou nášho systému, myslím si, že by sme mali byť neustále ostražití proti pokusom kontrolovať vyjadrenie názorov, ktoré sami úprimne nenávidíme, ibaže by bezprostredne hrozili bezprostredným zásahom do zákonných a naliehavých cieľov zákona tak, že okamžitý zásah by bol potrebný pre záchranu krajiny“.V origináli: „the ultimate good desired is better reached by free trade in ideas -- that the best test of truth is the power of the thought to get itself accepted in the competition of the market... That, at any rate, is the theory of our Constitution. It is an experiment, as all life is an experiment...While that experiment is part of our system, I think that we should be eternally vigilant against attempts to check the expression of opinions that we loathe and believe to be fraught with death, unless they so imminently threaten immediate interference with the lawful and pressing purposes of the law that an immediate check is required to save the country“.

Sudca Holmes sa síce v svojom dissente prihlásil k odkazu skorších rozhodnutí Schenck v. United States, Frohwerk v. United States a Debs v. United States, ktoré stále považoval za správne rozhodnuté, no obrat v jeho prístupe k slobode prejavu bol zjavný. Táto zmena jeho myslenia a prístupu k posudzovaniu limitov slobody prejavu je do dnešnej doby predmetom historického výskumu a rozličných teórií, ktoré sa snažia objasniť jej motívy a okolnosti.Napr. HEALY, T.: The Great Dissent – How Oliver Wendell Holmes changed his mind and changed the history of free speech in America. Picador. New York, 2013. BOGEN, S. D.: The Free Speech Methamorphosis of Justice Holmes. In Hofstra Law Review. roč. 11, č. 1. 1981, s. 95 – 189. Sudca Holmes sa síce považuje za tvorcu základov moderného výkladu slobody prejavu v USA, no pre úplný obraz vtedajších okolností je potrebné uviesť, že v tom čase v USA v právnickej obci (vrátane akademického prostredia) zaznievali hlasy pre liberálnejšie poňatie slobody prejavu.Napr. CHAFEE, Z.: Freedom of Speech in War times. In Harvard Law Review. Roč. 32, č. 8. r. 1918 – 1919. s. 932 – 973. Vo vzťahu k aplikácii zákona ‚Espionage Act‘ napríklad už existovalo rozhodnutie nižšieho súdu (District Court) z júla 1917 vo veci Masses Publishing co v. Patten. Išlo o spor o distribúciu časopisu obsahom odporujúcemu tomuto zákonu. Sudca Learned Hand odmietol zakázať jeho rozposielanie s poukazom na Prvý Dodatok. Podstatou jeho rozhodnutia bol záver o tom, že len priame podnecovanie nezákonného konania, alebo jeho obhajoba nespadajú pod ochranu Prvého dodatku. Vytvoril tak predchodcu Holmesovej doktríny jasného a bezprostredného nebezpečenstva, no na rozdiel od nej sa jeho štandard viac zameral na vyslovené slová samotné, než na ich účinok, ktoré sú prípadne spôsobilé vykonať.K rozhodnutiu Masses Publishing co v. Patten a komunikácii medzi Holmesom a Handom pozri ďalej GUNTHER, G.: Learned Hand and the Origins of the Modern First Amendment Doctrine : Some Fragments of History, In Stanford Law Review, 1975, roč. 27, č. 3 s. 719 – 774. K porovnaniu oboch prístupov pozri ďalej : SCHWARTZ, B.: Holmes versus Hand : Clear and Present Danger or Advocacy of Unlawful Action. 1994. In Supreme Court Review. 209. s 209 – 245.

V nadchádzajúcich dekádach sa však postupne presadili Holmesove myšlienky a to vrátane tých, ktoré vyjadril v svojom dissente vo veci Abrams v. United States. Jednou z nich bol záver o tom, že vláda nemôže potláčať konkrétne myšlienky len z toho dôvodu, že nechce, aby tieto neskôr boli akceptované v politickom procese. Prvé poučenie z histórie tak dostalo svoj obsah v poznaní toho, že vláda sa častokrát usiluje o potlačenie prejavov tých myšlienok, ktoré jej politicky nevyhovujú a činí tak buď priamo a neskryte (napr. Sedition Act), alebo pod zámienkou iných, navonok legitímnych cieľov (napr. Espionage Act).K problematike ,efektu zámienky’ pozri ďalej KAGAN, E.: Private Speech, Public Purpose : The Role of Government Motive in the First Amendment doctrine. In University of Chicago Law Review. roč. 63. 1996, s. 413 – 517. Práve v dôsledku týchto snáh je slovami sudcu Holmesa potrebné byť ‚neustále ostražitý‘ (eternally vigilant) voči snahám vládnucej moci presadzovať len tie názory, ktoré jej vyhovujú a potláčať nevyhovujúce minoritné. Aj v týchto slovách sa odráža typicky americká podozrievavosť voči krokom vlády, ktoré obmedzujú slobodu prejavu a ich automatické považovanie za rozporné s ústavou.

Holmesov dissent vo veci Abrams v. United States mal ešte ďalší rozmer a osobitný dopad na vývoj slobody prejavu. Keď v ňom sudca Holmes poukazoval na voľný trh myšlienok, vychádzal z liberálneho poňatia slobody myslenia a slobody diskusie, ktoré zastával anglický filozof John Stuart Mill a ktoré zhrnul v svojom spise O Slobode.MILL, S. J.: O Slobode. Bratislava. Iris. 1995, s. 21 a nasl. Mill pri obhajobe slobody myslenia argumentoval tým, že potláčané názory môžu byť pravdivé a správne a aj väčšinové názory musia byť konfrontované s menšinou, aby sa z nich nestali len prázdne dogmy, ktorým sa neoponuje. V týchto argumentoch spočíval Holmesov odkaz na voľný trh myšlienok, na ktorom sa presadí sila pravdy. Tieto Millove filozofické východiská boli postupne do značnej miery v rôznej dobe preberané aj NS USA vo vzťahu k aplikácii Prvého dodatku.Pre rozbor vplyvu Millovej filozofie na rozhodovaciu činnosť NS USA pozri ďalej KASPER, E. T. – KOZMA, A.T.: Absolute Freedom of Opinion and Sentiment on All Subjects : John Stuart Mill’s Enduring (and Ever-Growing) Influence on the Supreme Court’s First Amendment Free Speech Jurisprudence. In University of Massachusetts Law Review. roč. 15, č. 1. 2020.

2. Efekt krízy

Druhým poučením z histórie, na ktoré odkazuje G. R. Stone, je ‚efekt krízy‘ (crisis effect) a súvisí s dianím v spoločnosti a jeho dopadmi na slobodu prejavu v neštandardných časoch, akými je napríklad účasť krajiny vo vojne, či už skutočnej, alebo domnelej. V kontexte slobody prejavu sa znaky tohto efektu prejavili počas už opísaných dôsledkov účasti USA v I. svetovej vojne a v ére boja proti prejavom sympatií k myšlienkam komunizmu krátko po jej ukončení a v 50. rokoch 20. storočia.

Ešte predtým však v období medzi dvomi svetovými vojnami došlo v rozhodovacej činnosti NS USA paradoxne k postupnému posilňovaniu ochrany slobody prejavu menšinových názorov. V r. 1931 vo veci Stromberg v. California súd vôbec po prvý krát vyhlásil rozhodnutie nižšieho súdu za rozporné s ústavou s poukazom na Prvý dodatok. Súd zrušil odsúdenie odvolateľky (sympatizantky s myšlienkami komunizmu) pre skutok, ktorý spočíval vo vyvesení červenej vlajky, čím malo podľa nižších súdov dôjsť k porušeniu zákona štátu Kalifornia, ktorý zakazoval vystaviť červenú vlajku ako znak, symbol, alebo emblém predstavujúci opozíciu proti ustanovenej vláde.283 U. S. 359 (1931). Dôvodom rozporu s ústavou bola primárne príliš vágna formulácia zákona, no súd v rozhodnutí jasne konštatoval, že vláda nemôže trestať občanov preto, že sa zákonným spôsobom domáhajú zmien v zákonoch, alebo zmeny samotnej vlády.

V medzivojnovom období NS USA rozhodol viacero vecí, ktoré mali významný vplyv na formovanie doktríny slobody prejavu. V tejto súvislosti je možné poukázať na rozhodnutia vo veciach Schneider v. State308 U. S. 147 (1939). (prehlásenie za neústavné mestské nariadenie, ktoré zakazovalo distribúciu letákov na uliciach – základ pre neskôr rozpracovanú reguláciu obsahovo neutrálnych prejavov) a Near v. Minnesota283 U. S. 1189 (1931). (prvý dodatok sa vzťahuje aj na ochranu menšinových názorov, ktoré majú podobu osobného útoku na verejného funkcionára – predchodca neskoršieho základného precedentu tejto problematiky, rozhodnutia New York Times v. Sullivan – pozri ďalej). Toto medzivojnové obdobie v svojej podstate ‚objavenia‘ Prvého dodatku NS USA je príznačne symbolizované záverom súdu konštatovaným vo veci West Virginia State Board of Education v. Barnette z r. 1943: „je už bežným vnímaním, že cenzúra, alebo potlačenie vyjadrenia názoru môžu byť tolerované našou ústavou iba vtedy, ak toto vyjadrenie predstavuje jasné a bezprostredné nebezpečenstvo protiprávneho konania“.319 U. S. 624 (1943). V origináli: „it is now a commonplace that censorship or suppression of expression of opinion is tolerated by our Constitution only when the expression presents a clear and present danger of unlawful action.“

NS USA sa tak postupne prepracoval k jasnému trendu posilňovania ochrany slobody prejavu a k záveru o potrebe podrobnejšieho prieskumu zákonov obmedzujúcich slobodu prejavu. Hlavným aplikovaným testom sa stala Holmesova formulácia o jasnom a bezprostrednom nebezpečenstve, no na rozdiel od série rozhodnutí po I. svetovej vojne, hranica sa začala posúvať v prospech slobody prejavu a ochrany menšinových názorov.K tomu ďalej STRAUSS, D. A.: Freedom of Speech and the Common law Constitution. In : BOLLINGER, C. L. – STONE, R. G.: Eternally Vigilant Free Speech in the modern Era. The University of Chicago Press, 2001, s. 32 a nasl.

Tento vývoj smerujúci k silnej ochrane slobody prejavu politických názorov bol prerušený po skončení II. svetovej vojny v súvislosti s návratom k potláčaniu myšlienok podporujúcich socialistické hnutie a komunizmus. So začiatkom studenej vojny sa v USA začalo protikomunistické hnutie, označované za križiacku výpravu proti komunistom. Títo boli vykresľovaní ako zlomyseľné osoby obdarené mimoriadne negatívnymi vlastnosťami. K tomuto obrazu prispievali svojimi prejavmi politici, katolícka cirkev, ale aj populárna filmová tvorba a v konečnom dôsledku federálna vláda implementujúca protikomunistické opatrenia v rozličných oblastiach života (napr. pracovné právo a vernostné programy vládnych zamestnancov). Komunisti boli vykresľovaní ako niečo menej než ľudia, boli to ‚tí druhí‘.WIECEK, W. M.: 2001. The Legal Foundations of Domestic Anticommunism : The Background of Dennis v. States. In : The Supreme Court Review, 2001, s. 375 – 433. Tejto vytvorenej spoločenskej atmosfére hroziaceho komunistického sprisahania proti demokratickej vláde podľahla aj majorita NS USA a jej dôsledkom bola séria rozhodnutí, ktorá znamenala jasný odklon od ochrany slobody politického prejavu.Pre prehľad a kritiku rozhodnutí NS USA v období 1950 – 1956 týkajúcich sa prejavov podpory komunizmu pozri ROHR, M.: Communists and the First Amendment : The Shaping of Freedom of Advocacy in the Cold War Era, In : San Diego Law Review, roč. 28, 1991, č. 1, s. 1 – 116.

Jedným z rozhodnutí, ktoré stálo na začiatku tohto odklonu bola vec Dennis v. United States.341 U. S. 494 (1951). Vec sa týkala odsúdenia členov Národného výboru komunistickej strany pre údajné sprisahanie spočívajúce v tom, že svojimi verejnými vyhláseniami a distribúciou literatúry mali pripravovať násilné zvrhnutie vlády USA. Konali tak v rozpore so zákonom s názvom ‚Smith Act‘ z r. 1940, ktorý zakazoval akékoľvek spolčenie s cieľom obhajovať, alebo kázať násilné zvrhnutie vlády, alebo organizovať iných s cieľom takéto zvrhnutie obhajovať, alebo kázať. NS USA ich odsúdenie potvrdil s argumentom, že vláda mala dostatočne presvedčivý záujem na predídení svojho zvrhnutia násilím a pre presadenie tohto záujmu bolo dôvodné aj obmedzenie slobody prejavu. Podľa súdu jasné a bezprostredné nebezpečenstvo zla, ktoré bolo dôvodné odvrátiť bolo za daných okolností prítomné zohľadňujúc silu a sofistikovanú organizáciu Komunistickej strany, ako aj nestabilitu vládnych režimov vo svete, politické napätie medzi USA a komunistickými krajinami, ako aj nedávne revolúcie v iných krajinách, ktoré prebehli za podobných podmienok. Toto rozhodnutie je vo všeobecnosti ponímané ako začiatok dočasného úpadku doktríny jasného a bezprostredného nebezpečenstva v podobe, ako ju vytvoril sudca Holmes.TRIBE, L. H.: American Constitutional Law. New York, The Foundation Press, 1978, s. 614. Zároveň poukázalo na to, ako veľmi je táto doktrína vágna a ako je v svojej podstate jednoduché aplikovať ju ako na ochranu, tak i na reštrikcie slobody prejavu.

Postihovanie slobody prejavu zástancov myšlienok komunizmu po I. a II. svetovej vojne a odporcov zapojenia USA do vojenských aktivít I. svetovej vojny poukázalo na jav označovaný ako efekt krízy, čo je obsahom druhého poučenia z histórie. Jeho obsahom je poznanie, že v časoch krízy (či už skutočnej, alebo domnelej), občania a vláda podliehajú tendencii panikáriť, stávajú sa zúfalo netolerantnými a bezhlavo sa usilujú o potláčanie prejavov, ktoré démonizujú ako nebezpečné, subverzívne, nelojálne alebo nevlastenecké.STONE, R. G.: Free Speech in Twenty-First Century : Ten Lessons from the Twentieth Century. In Pepperdine Law Review, roč. 36, rok 2008, s. 273 – 300.

V. Blasi v súvislosti s existenciou tohto poučenia hovorí o ‚patologickej perspektíve‘ (pathological perspective), ktorej by si mali byť súdy vedomé pri výklade a aplikácii Prvého Dodatku. Jej podstatou by mala byť snaha za každých okolností posudzovať slobodu prejavu tak, aby bola chránená aj v tých historických obdobiach, keď prevláda intolerancia voči neortodoxným myšlienkam a keď sú vlády schopné systematicky potláčať prejavy disentu. Inými slovami doktrína Prvého dodatku by mala predvídať aj najhoršie časy a poskytovať ochranu slobode prejavu aj v nich.BLASI, V.: The Pathological perspective and the First Amendment. In Columbia Law Review. roč. 85, č. 4. s. 449 – 514.

Je pozoruhodným poznaním, že podobne ako v 20. rokoch 20. storočia, toto poslanie slobody prejavu bolo opäť vyjadrené v dissente, ktorý nesúhlasil s majoritou a rozoznal zhubný vplyv spoločenskej atmosféry v krízových časoch na ochranu slobody prejavu. Kým v 20. rokoch to bol už spomínaný sudca Holmes, v 50. a 60. rokoch bol obhajcom silnej ochrany slobody prejavu najmä sudca Hugo Black, ktorý ju presadzoval aj v časoch, keď americká spoločnosť videla v komunistickom hnutí hrozbu pre demokraciu, v dôsledku čoho súdy odopierali slobodu prejavu jeho podporovateľom a sympatizantom. Príkladom jeho postoja k slobode prejavu sú dissenty k rozhodnutiam Dennis v. United States a Communist Party of the United States v. Subversive Activities Control Bd.367 U. S. 1 (1961). V dissente k rozhodnutiu Dennis v. United States si uvedomoval vplyv verejnej mienky na úroveň ochrany slobody prejavu, keď uviedol: „za súčasnej verejnej mienky, iba málo ľudí bude protestovať proti odsúdeniu týchto komunistických navrhovateľov. Avšak stále je nádej, že v kľudnejších časoch, keď opadnú súčasné vášne, tlaky a obavy, tento, alebo neskorší súd obnoví najvyššie miesto slobôd garantovaných Prvým dodatkom, na ktoré patria v slobodnej spoločnosti“.V origináli: „Public opinion being what it now is, few will protest the conviction of these Communist petitioners. There is hope, however, that in calmer times, when present pressures, passions and fears sub-side, this or some later Court will restore the First Amendment liberties to the high preferred place where they belong in a free society“. K podstate súčasného štandardu úrovne ochrany slobody prejavu smerovali jeho myšlienky v dissente k rozhodnutiu Communist Party of the United States v. Subversive Activities Control Bd: „Neverím, že môže byť príliš často opakované, že sloboda slova, tlače, petičné právo a sloboda zhromažďovania garantované Prvým dodatkom musia byť priznané aj myšlienkam, ktoré nenávidíme. V opačnom prípade, skôr, alebo neskôr, budú tieto práva odopreté tým myšlienkam, ktoré si vážime“.V origináli: „I do not believe that it can be too often repeated that the freedoms of speech, petition and assembly guaranteed by the First Amendment must be accorded to the ideas we hate or sooner or later they will be denied to the ideas we cherish.“ K analýze dissentov sudcu Blacka a jeho pôsobeniu na NS USA pozri ďalej : KALVEN, H. Jr.: Upon Rereading Mr. Justice Black on the First Amendment. In UCLA Law Review. roč. 14, č. 2, 1967, s. 428 – 453.

3. Odradzujúci efekt

Uplynuli 50. roky, odznelo skoré štádium studenej vojny a NS USA sa musel vysporiadať s novými výzvami ochrany slobody prejavu. Dianie v spoločnosti spojené s témami ako bol boj proti diskriminácii černošského obyvateľstva a neskôr zapojenie USA do vojny vo Vietname vyvolalo nové otázky uplatňovania slobody prejavu a politických práv vôbec. A opäť to bola otázka kritiky činnosti orgánu verejnej moci, ktorá stála na začiatku sporu, ktorého výsledok zásadne ovplyvnil slobodu prejavu v USA.

Vec New York Times Co v. Sullivan376 U. S. 254 (1964). bola pre vývoj doktríny slobody prejavu míľnikom pre niekoľko dôvodov, ktoré ďalej rozoberieme. Okrem iného však potvrdila, že NS USA začal rozoznávať, že ľudia môžu byť od výkonu svojej slobody prejavu ľahko odradení, keď budú vedieť, že im za ich prejav môže hroziť vysoká sankcia. To je následok tretieho poučenia z histórie – odradzujúceho efektu (chilling efect).

Vo veci New York Times Co v. Sullivan šlo o spor o ochranu osobnostných práv medzi denníkom New York Times a L. B. Sullivanom, ktorý bol policajným komisárom v meste Montgomery. New York Times zverejnil inzerát zaplatený Výborom na obranu Martina Luthera Kinga, ktorý opisoval úsilie tisícov černošských študentov z juhu USA v rámci ich boja za odstránenie diskriminačných zákonov a praktík. Inzerát uvádzal, že nenásilné študentské demonštrácie sa stretli s bezprecedentnou vlnou násilia zo strany polície a opisoval okolností potlačenia konkrétnej demonštrácie. Bolo v ňom uvedených niekoľko faktických nepresností a chybných údajov avšak bez toho, aby sa spomenulo meno L. B. Sullivana. On napriek tomu podal žalobu na New York Times pre ohováranie (libel), argumentujúc, že ľudia vedia, že on je zodpovedný za aktivity polície v danej oblasti a budú ho považovať za zodpovedného aj za násilnosti polície opísané v inzeráte, ktoré sú naviac čiastočne nepravdivé. Najvyšší súd štátu Alabama mu dal za pravdu a prisúdil odškodné vo výške 500 000 dolárov. NS USA však jednohlasne rozhodol, že toto rozhodnutie bolo v rozpore s Prvým Dodatkom. Týmto rozhodnutím NS USA vytvoril úplne nový štandard ochrany slobody prejavu v jej konflikte s osobnostnými právami osôb označovaných ako verejní činitelia (public officials).NS USA ďalej rozšíril okruh verejných činiteľov a verejných osobností, pozri ďalej Gertz v. Robert Welch, Inc 418 U. S. 323 (1973). Prelomové pravidlo, ktoré v tejto veci súd formuloval, je, že verejný činiteľ nemôže žalovať tlač pre ohováranie týkajúce sa jeho oficiálneho konania, okrem prípadu, že môže preukázať, že dané tvrdenie bolo zverejnené s výslovným zlým úmyslom. Pojem zlý úmysel (actual malice) súd vyložil ako prípad, keď vydavateľ zverejní nepravdivé tvrdenie, aj keď vie, že je nepravdivé, alebo jedná bezohľadne nedbalo (reckless disregard) vo vzťahu k tomu, či je daný výrok pravdivý, alebo nie je. Takto široko ponímaná sloboda tlače je podľa NS USA: „súčasťou hlbokého národného záväzku – princípu, podľa ktorého diskusia o veciach verejného záujmu by mala byť neobmedzená, robustná a široko otvorená a jej súčasťou môžu byť aj vehementné, uštipačné, a niekedy až nepríjemne ostré útoky na vládu a verejné osoby“.V origináli rozhodnutia súdu: „we consider this case against background of a profound national commitment to the principle that debate on public issues should be uninhibited, robust and wide open, and that it may well include vehement, caustic, and sometimes unpleasantly sharp attack on governement and public officials“.

Záver formulovaný NS USA o tom, že ohováranie v princípe nemôže byť predmetom ochrany osobnosti verejného funkcionára v záujme garancie čo najširšej debaty o veciach verejného záujmu, považuje H. Kalven za ústredný význam Prvého dodatku vôbec.KALVEN, H.: The New York Times Case : A Note on the Central Meaning of the First Amendment. In Supreme Court Review, 1964, s. 191 – 222. NS USA v podstate pripustil, že tlač môže publikovať aj nepravdivé údaje o verejnom činiteľovi (s výnimkou uvedenou vyššie), s tým, že nie je možné poskytovať ochranu len a výlučne pravdivým údajom. Ak by to tak bolo, tlač by sa mohla zriecť publikovania faktov, o ktorých by objektívne verila, že sú pravdivé, aj keď by to tak pri všetkej ich snahe nemuselo byť. V tomto ohľade NS USA považoval zákon štátu Alabama za rozporný s ústavou, keďže ochrana by podľa neho prináležala len pravdivým prejavom, čo by vo výsledku mohlo spôsobovať práve opísaný odradzujúci efekt voči publikovaniu faktov a obmedzovať debatu o veciach verejného záujmu. Nebolo to po prvý krát, čo súd použil termín ‚chilling efect‘NS USA úplne po prvý krát použil tento pojem vo veci Wieman v. Updegraff 344 U. S. 183 (1952), pre súhrn vnímania tohto princípu NS USA pozri tiež dissent sudcu Brennana vo veci Walker v. City of Birmingham 388 U. S. 307 (1967)., no v kontexte ďalších záverov to bolo prelomové rozhodnutie, ktoré výrazne rozšírilo hranice slobody prejavu a tlače v USA a posilnilo garancie čo najširšej debaty o veciach verejného záujmu.

Obsahom tretieho poučenia z histórie – odradzujúceho efektu – je tak poznanie, že jednotlivec, ak vie, že za uplatnenie svojej slobody prejavu mu môže verejná moc uložiť sankciu (napríklad aj v podobe odňatia slobody resp. zaplatenia vysokej čiastky), častokrát sa radšej vzdá svojho práva prejaviť sa. Ak sa tak však rozhodne čoraz viac jednotlivcov, dôjde v konečnom dôsledku k utlmeniu diskusie o otázkach verejného záujmu.STONE, R.G.: Free Speech in Twenty-First Century : Ten Lessons from the Twentieth Century. In Pepperdine Law Review, 2008, s. 277.

4. Preberanie poučení z histórie slobody prejavu v USA do case-law ESĽP

Problematika preberania amerických ideí ochrany slobody prejavu je predmetom častých diskusií a kontroverzií v odbornej právnickej verejnosti. V tejto debate možno nájsť ako zástancov takéhoto preberaniaNapr. PETRÍK, M. Sloboda prejavu a fašistické, rasistické a iné extrémistické prejavy. In Justičná revue. 2004, roč. 56, č. 4, s. 418 – 434., tak aj jeho odporcovNapr. REPÍK, B. Svoboda projevu versus rasizmus ve štrasburské judikatuře. In Trestněprávní revue, 2004, roč. 3, č. 2, s. 47 – 52., pričom sa táto debata takmer výlučne týka problému preberania americkej koncepcie posudzovania nenávistných prejavov (hate speech).

Stranou tejto diskusie ostáva skutočnosť, že v rozhodovacej činnosti ESĽP možno identifikovať minimálne dve hľadiská, ktoré tento súd prevzal z case-law NS USA a ktoré uplatňuje v svojej judikatúre k čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Obidve hľadiská vyplývajú z nášho opisu poučení z histórie slobody prejavu v USA. Jedná sa o prevzatie a aplikáciu doktríny osôb verejného záujmu a zohľadňovanie odradzujúceho efektu pri uplatnení slobody prejavu. V obidvoch prípadoch sa toto preberanie týka najmä oblasti ochrany slobody prejavu novinárov.Ochranu slobody tlače a slobodu prejavu novinárov vnímame v súlade s judikatúrou ESĽP ako integrálnu súčasť slobody prejavu pre ich špecifickú úlohu pri informovaní o veciach verejného záujmu. Rámcovo poukážeme na to, ako tieto hľadiská uplatňuje ESĽP a v čom sa ich aplikácia líši od postupov NS USA.

Doktrína osôb verejného záujmu (‚public figures‘), má pôvod vo vyššie uvedených rozhodnutiach NS USA New York Times Co v. Sullivan a Gertz v. Robert Welch.Podľa J. Drgonca táto doktrína predstavuje dokonca najvýznamnejší prienik americkej koncepcie slobody prejavu do európskeho modelu. K tomu pozri ďalej DRGONEC, J.: Sloboda prejavu a sloboda po prejave. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 158 a nasl. Doktrína sa uplatňuje v sporoch o ochranu osobnostných práv a jej podstatou je rozlišovanie osôb na verejné a súkromné s rozličným postavením osôb v týchto sporoch. Podľa záverov NS USA verejné osoby sú tie, ktoré vstupujú do spoločenského diania a sú uzrozumené s tým, že ich konanie môže vyvolať reakcie a ďalšiu diskusiu. Musia preto rátať s tým, že ich vystupovanie môže byť podrobené ostrej kritike, ako aj nepravdivým tvrdeniam. Limitom slobody prejavu tak bude len situácia, v ktorej by sa o osobe verejného záujmu zverejnili nepravdivé informácie so zlým úmyslom (actual malice). Podľa NS USA jedným z dôvodov tohto rozlišovania je aj skutočnosť, že verejné osoby majú spravidla výrazne väčší prístup k prostriedkom efektívnej komunikácie a majú tak výhodnejšie možnosti na vyvrátenie nepravdivých tvrdení, než majú súkromné osoby.Gertz v. Robert Welch, Inc. 418 U.S. 323 (1974). K základnej dichotómii verejné osoby – súkromné osoby NS USA ďalej pridal členenie v rámci verejných osôb na ‚total public figure’ a ‚vortex public figure‘. Rozdielom je, že kým ‚total public figure’ sa pokladá za osobu všeobecne známu, ‚vortex public figure‘ je známa iba v niektorých súvislostiach a zverejňovanie informácií o tejto osobe je dovolené len v týchto súvislostiach.DRGONEC, J. Sloboda prejavu a sloboda po prejave. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 159.

Tak, ako sme uviedli vyššie, jedným z dôvodov zavedenia rozlišovania rozličného štandardu posudzovania zásahov do slobody prejavu verejných a súkromných osôb je záujem na zachovaní čo najširšej diskusie o otázkach verejného záujmu (viď. citáciu H. Kalvena k poznámke č. 53).

V case-law ESĽP je problematika osôb verejného záujmu (public figures) rozpracovaná od rozhodnutia vo veci Lingens proti Rakúsku a súd ju zaraďuje medzi kritériá, ktoré vyhodnucuje pri difamačných sporoch v rámci výkladu čl. 10 Dohovoru. V rozhodnutí Lingens proti RakúskuRozsudok z 8. 7. 1996, sťažnosť č. 9815/82, odsek 42. súd po prvý krát pripustil, že miera akceptovateľnej kritiky sa líši podľa postavenia kritizovanej osoby. Daná vec sa týkala kritiky politika a súd výslovne uviedol, že limity prijateľnej kritiky sú širšie u politikov, než u súkromných osôb. Dôvodom je skutočnosť, že na rozdiel od súkromných osôb sa politik vedome podrobuje dôkladnej kontrole každého svojho slova a činu zo strany novinárov i zo strany širokej verejnosti, a v dôsledku toho musí preukázať vyššiu mieru tolerancie. Od rozhodnutia vo veci Lingens proti Rakúsku súd vytvoril komplexnú hierarchiu osôb verejného záujmu, v rámci ktorej na vrchole pomyselného rebríčka stoja politici, a na najnižších stupienkoch radoví občania. Medzi týmito mantinelmi je však pomerne rozsiahla zóna, kde súd postupuje prípad od prípadu a zaradil do nej rôzne kategórie osôb napr. celebrity, členov kráľovských rodín bez oficiálnej funkcie, osoby nakladajúce s verejnými prostriedkami, spevákov, ale aj športovcov.Pozri ďalej KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komenář. 1.vydaní. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 1083.

Podobne ako je tomu v USA, dôležitú úlohu pri posudzovaní rozlišovania osôb verejného záujmu zohráva miera ich zapojenia do verejného života a to či sporné výroky na adresu kritizovanej osoby tvoria súčasť spoločenskej diskusie o otázkach verejného záujmu. ESĽP napríklad v rámci konkrétnej veci neuznal mestských policajtov ako osoby, ktoré musia zniesť vyššiu mieru kritiky, ak boli verbálne napádaní bez súvisu s diskusiou o otázkach verejného záujmu (vec Janowski proti PoľskuRozsudok Veľkej komory z 21. 1. 1999, sťažnosť č. 25716/94, odsek 33.). Súd však uznal, že osoba verejného záujmu musí znášať zásahy do svojich osobnostných práv kritikou takého svojho správania, ktorého dôsledky sa prenášajú do verejnej sféry (vec Colaço Mestre a Sociedade Independente de Comunicacao S.A. proti Portugalsku Rozsudok z 26. 4. 2007, sťažnosť č. 11182/03 a 11319/03, odsek 28.).

ESĽP tak rovnako ako NS USA uznáva, že verejná osoba je povinná strpieť vyššiu mieru kritiky a zásahu do svojich osobnostných práv. Čím viac bude osoba aktívna v spoločenskom dianí, tým viac bude pri posudzovaní zásahu do jej osobnostných práv favorizovaná sloboda prejavu. Na rozdiel od NS USA však nemusí v difamačných sporoch verejná osoba dokazovať zlý úmysel (actual malice) na strane novinára.

V opise rozhodnutia New York Times Co v. Sullivan sme okrem iného poukázali na existenciu odradzujúceho efektu (‚chilling effect‘), ktorý môže mať sankcia uložená verejnou mocou za uplatnenie slobody prejavu. Takáto sankcia môže odradiť jednotlivca od uplatnenia svojej slobody prejavu a v konečnom dôsledku tak viesť k utlmeniu debaty o otázkach verejného záujmu. Práve zohľadňovanie ‚chilling effect‘ je ďalším z hľadísk vytvorených rozhodovacou činnosťou NS USA, ktorú do svojho case-law prevzal ESĽP. Primárnou oblasťou, v ktorej ESĽP zohľadňuje tento efekt je ochrana slobody prejavu novinárov. Súd sa tu zaoberal nielen ukladaním sankcií novinárom, ale aj vykonávaním iných úkonov orgánmi verejnej moci voči novinárom, ktoré môžu mať v svojom dôsledku odradzujúci účinok na uplatnenie slobody prejavu.K tomu ďalej BAUMBACH,T. : Chilling Effect as European Court of Human Rights´ Concept in media law cases, In Bergen Journal of Criminal Law and Criminal Justice, roč. 6, č.1. 2018, s 92 – 114.

ESĽP je mimoriadne citlivý na ukladanie akýchkoľvek trestných sankcií novinárom (teda nielen na ukladanie trestu odňatia slobody), pretože aj relatívne mierna trestná sankcia môže mať silný odradzujúci účinok pre ostatných novinárov.KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komenář. 1. vydaní. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 1032. K ukladaniu trestu odňatia slobody (vrátane podmienečného odkladu jeho výkonu) novinárom sa súd vyjadril napríklad vo veciach Cumpãnã a Mazãre proti RumunskuRozsudok Veľkej komory z 17. 12. 2004, sťažnosť č. 33348/96, odsek 114 – 116., Krasulya proti RuskuRozsudok z 22. 2. 2007, sťažnosť č. 12365/03, odsek 44., Mariapori proti FínskuRozsudok z 6. 7. 2010, sťažnosť č. 37751/07, odsek 68. a Mahmudov a Agazade proti AzerbajdžanuRozsudok z 18. 12. 2008, sťažnosť č. 35877/04, odsek 49 – 51.. Vo všetkých týchto veciach súd skonštatoval, že uloženie trestu odňatia slobody, vrátane podmienečného odkladu jeho výkonu malo odradzujúci účinok na uplatnenie slobody prejavu. ESĽP dokonca skonštatoval, že za určitých okolností už len samotné odsúdenie bez ohľadu na uloženú sankciu môže vyvolať odradzujúci efekt (vec Dmitriyevskiy proti RuskuRozsudok z 3. 10. 2017, sťažnosť č. 42168/06, odsek 117.).

Ako veľmi prísne a vyvolávajúce odradzujúci efekt na debatu o veciach verejného významu súd posudzuje uloženie trestu zákazu vykonávania povolania novinára (vec Kaperzynski proti PolskuRozsudok z 3. 4. 2012, sťažnosť č. 43206/07, odsek 74.). Uloženie povinnosť zaplatiť aj relatívne nízku peňažnú čiastku ako náhradu nemajetkovej ujmy v občianskoprávnom spore o ochranu osobnostných práv môže rovnako vyvolať odradzujúci efekt, obzvlášť v prípade ak sú sporné výroky súčasťou politickej debaty (vec Lombardo a spol. proti MalteRozsudok z 24. 4. 2007, sťažnosť č. 7333/06, odsek 61.).

Ak však bola uložená sankcia mierna, tak súd vzhľadom na okolnosti prípadu uznáva, že v danej veci nemuselo dôjsť k odradzujúcemu efektu a k zásahu do slobody prejavu novinára tak nedošlo (napr. veci Arnarson proti IslanduRozsudok z 13. 6. 2017, sťažnosť č. 58781/13, odsek 47., Halldórsson proti IslanduRozsudok z 4. 7. 2017, sťažnosť č. 44322/13, odsek 54. a Pedersen a Baadsgaard proti DánskuRozsudok Veľkej komory z 17. 12. 2004, sťažnosť č. 49017/99, odsek 93.).

Ďalšou oblasťou ochrany slobody prejavu novinárov, v ktorej súd posudzuje možnosť vzniku odradzujúceho efektu je ochrana ich zdroja. ESĽP poníma ochranu zdroja ako dôležitú súčasť slobody prejavu novinárov (Goodwin proti Spojenému kráľovstvuRozsudok Veľkej komory z 27. 3. 1996, sťažnosť č. 17488/90, odsek 39.), pričom riziko vzniku tohto efektu posudzuje nielen vo vzťahu k novinárom, ale aj k ich zdrojom, ktoré môžu byť v dôsledku hrozby sankcií odradené od poskytovania informácií o veciach verejného významu (napr. veci Voskuil proti HolandskuRozsudok z 22. 11. 2007, sťažnosť č. 64752/01, odsek 65., Financial Times LTD a spol. proti Spojenému kráľovstvuRozsudok z 15. 12. 2009, sťažnosť č. 821/03, odsek 70. a Becker proti NórskuRozsudok z 5. 10. 2017, sťažnosť č. 21272/12, odsek 82.).

Z komparatívneho hľadiska je zaujímavé poznanie, že NS USA právo na ochranu zdroja ako subjektívne právo novinárov vyplývajúce z Prvého dodatku výslovne pod slobodu prejavu nezahŕňa (vec Branzburg v. Hayes408 U.S. 665 (1972).).

Novinári však nie sú jedinou skupinou, v rámci ktorej súd posudzuje možnosť vzniku odradzujúceho efektu pri uplatnení slobody prejavu. Vo veciach Wille proti LichtenštajnskuRozsudok z 28. 10. 1999, sťažnosť č. 28396/95, odsek 50. a Baka proti MaďarskuRozsudok Veľkej komory z 23. 6. 2016, sťažnosť č. 20261/12, odsek 167. súd výslovne skonštatoval, že uloženie sankcie sudcovi, ktorého výroky sa týkali diskusie o veciach verejného záujmu môže vyvolať odradzujúci efekt u ostatných sudcov a ovplyvniť tak ich ochotu zapojiť sa do takejto debaty.

Podobne ani sloboda prejavu nie je jedinou oblasťou, kde ESĽP odradzujúci efekt posudzuje. ESĽP rozširuje koncept ‚chilling effect‘ pôvodne aplikovaný v oblasti slobody prejavu aj na výkon iných ľudských práv a slobôd garantovaných Dohovorom (napr. veci Navalnyy proti RuskuRozsudok Veľkej komory z 15. 11. 2018, sťažnosti spojené pod č. 29580/12, odsek 88. – porušenie čl. 11 – Sloboda zhromažďovania a združovania, Korostelev proti RuskuRozsudok z 12. 5. 2020, sťažnosť č. 29290/10, odsek 64. – porušenie čl. 9 – Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva).

Záver

Tri vyššie opísané poučenia z histórie odrážajú komplikovaný vývoj, ktorým doktrína slobody prejavu v USA za približne sto rokov svojej existencie prešla. Nebola to priamočiara cesta, ale skôr ,príliv a odliv‘ silnejšej a slabšej ochrany, ktorú slobode prejavu NS USA poskytoval.BOLLINGER, C. L. – STONE, R. G.: Eternally Vigilant Free Speech in the modern Era. The University of Chicago Press, 2001, s. 4. Aj tieto poučenia však súd zohľadňoval pri tvorbe a aplikácii aktuálnych postupov pri posudzovaní zásahov do slobody prejavu (rozlišovanie na zásahy obsahovo zamerané vs. obsahovo neutrálne, posudzovanie prejavov nízkej hodnoty, prejavy na verejných fórach). Za najvýznamnejší dôsledok zohľadňovania týchto poučení považujeme rozlišovanie obmedzení slobody prejavu na obsahovo zamerané a obsahovo neutrálne s prezumpciou neústavnosti obsahovo zameraných reštrikcií, a to obzvlášť tých, ktoré priamo regulujú názor – uhol pohľadu.K tomuto rozlišovaniu pozri ďalej napr. STONE, G. R. : Content Regulation and the First Amendment. In William and Mary Law Review, roč. 25, č. 2. 1983. s. 189 – 252., STEPHAN, P.B.: The First Amendment and Content Discrimination. In Virginia Law Review. roč. 68, 1982, s. 203 – 251. a STONE, G. R. 1987. Content Neutral Restrictions. In University of Chicago Law Review, roč. 54, č. 1. 1987, s. 46-116.

Vytvorenie tohto rozlišovania totiž zohľadňuje záujem na zachovaní čo najširšej debaty o veciach verejného záujmu a bráni tomu, aby do tejto debaty neprimerane vstupovala verejná moc poskytovaním ochrany len tým názorom, ktoré jej vyhovujú. Tento postup sa v oblasti prieskumu obsahovo zameraných reštrikcií odlišuje od európskeho konceptu prieskumu zásahov do slobody prejavu. Európsky prístup hľadá medze slobody prejavu vo vyvažovaní jej protichodných záujmov, umožňuje neposkytnutie ochrany slobody prejavu určeným názorom a ich vylúčenie z verejnej debaty.

Ako sme preukázali vyššie i napriek tejto odlišnosti v ochrane obsahu prejavu sa však ESĽP nechal inšpirovať niektorými hľadiskami, ktoré pôvodne vytvoril NS USA. Obidva súdy majú pri ochrane slobody prejavu spoločný cieľ a tým je zachovanie čo najširšieho priestoru pre debatu o veciach verejného záujmu ako nevyhnutný predpoklad fungovania demokratickej spoločnosti.

Hľadanie medzí slobody prejavu bude v demokratickej spoločnosti vždy aktuálnym problémom a v hraničných prípadoch bude pravidelne vyvolávať spory o to, či niektorý prejav je ešte chránený, alebo naopak môže byť verejnou mocou legitímne obmedzený. Osobitne v súčasnej dobe pandemickej krízy tak môžeme zohľadňovať aj poučenie, ktoré sme označili ako efekt krízy. Aktuálne sme počas tejto krízy často svedkami prezentácie názorov a stanovísk, ktoré sa odlišujú od oficiálnej komunikácie orgánov verejnej moci. Obsah týchto prejavov často kladie otázku, či sú tieto ešte chránené slobodou prejavu, alebo či je legitímne ich z verejnej debaty vylúčiť. Snáď aj nahliadnutie do histórie slobody prejavu v USA nám môže napovedať, že je v záujme zachovania debaty o veciach verejného záujmu, aby bol názor menšiny vypočutý a v súlade s Millovou filozofiou konfrontovaný s väčšinovým názorom, ktorému inak hrozí, že sa stane prázdnou dogmou. Obmedzovanie slobody prejavu, ktoré je inak v časoch krízy legitímneNapr. obmedzenia slobody prejavu v krízových situáciách podľa ústavného zákona č. 227/2002 o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu by malo nastať len v prípadoch, keď je zrejmé, že takéto obmedzenie je skutočne nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Zrejme nedosiahnuteľným ideálom debaty o veciach verejného záujmu by mala byť kultivovaná a čo najširšia diskusia názorových oponentov, nepochybne však bez akýchkoľvek prejavov násilia, či jeho podnecovania.

Zoznam prameňov:

• BARTOŇ, M.: Svoboda projevu a její meze v právu České republiky. Praha. Linde a.s. 305 s. ISBN 80-7201-367.
• BAUMBACH,T. : Chilling Effect as European Court of Human Rights´ Concept in media law cases, In Bergen Journal of Criminal Law and Criminal Justice, roč. 6, č.1. 2018, s 92 – 114.
• BLAHOŽ, J.: Soudní kontrola ústavnosti Srovnávací pohled. Praha : Aspi Publishing s.r.o. 2001, 489 s. ISBN 80-86395-09-X.
• BLASI, A. V.: The Pathological perspective and the First Amendment. In Columbia Law Review. roč. 85, č. 4. s. 449 – 514.
• BLASI, A.V.: Rights Skepticsm and Majority Rule at the Birth of the Modern First Amendment, In BOLLINGER C. L. – STONE. R.: The Free Speech Century. Oxford University Press. New York. 2019, 356 s. ISBN 978-0-19-084138-6.
• BOGEN, S. D.: The Free Speech Methamorphosis of Justice Holmes. In Hofstra Law Review. roč. 11, č. 1. 1981, s. 95 – 189.
• BOLLINGER, C. L.: The Tolerant Society. New York : Oxford University Press. 1986, 295 s. ISBN 0-19-504000-7.
• BOLLINGER, C. L. – STONE. R.: The Free Speech Century. Oxford University Press. New York. 2019, 356 s. ISBN 978-0-19-084138-6.
• BOLLINGER, C.L – STONE, R.G.: Eternally Vigilant Free Speech in the modern Era. The University of Chicago Press, 2001, 330 s. ISBN 0-226-06354-2.
• COOKE, J. E.: Ústava Spojených štátov amerických. Bratislava : Nadácia Občan a demokracia. 1999, 150 s. ISBN 80-967169-8-0.
• DRGONEC, J. : Sloboda prejavu a sloboda po prejave. Šamorín : Heuréka, 2013, 410 s, ISBN 978-80-89122-89-9.
• DWORKIN, R.: Freedom’s Law The Moral Reading of the American Constitution. Oxford University Press. 1996, 427 s. ISBN 0-19-826557-3.
• EMERSON, I. T.: The System of Freedom of Expression. Random House Inc. 1970, 754 s. ISBN 0-394-711-43-2.
• CHAFEE, Z.: Freedom of Speech in War times. In Harvard Law Review. roč. 32, č. 8. r. 1918 – 1919. s. 932 – 973.
• GIBSON, M. T.: The Supreme Court and Freedom of Expression from 1791 to 1917. In Fordham Law Review, roč. 55, č. 3, 1986, s 263 – 334.
• HAMILTON, A. – MADISON. J. – JAY. J.: Listy Federalistov. Bratislava : Kalligram. 2002, 704 s. ISBN 80-7149-455-0.
• HEALY, T.: The Great Dissent – How Oliver Wendell Holmes changed his mind and changed the history of free speech in America. Picador. New York, 2013, 322 s. ISBN 978-1-250-05869-0.
• HUSSEINI, F. A kol. Listina základních práv a svobod : komentář. 1. vydání. Praha : C. H.Beck. 2021, 1451s, ISBN 978-80-7400-812-2.
• KAGAN, E.: Private Speech, Public Purpose : The Role of Government Motive in the First Amendment doctrine. In University of Chicago Law Review. roč. 63. 1996, s. 413 – 517.
• KALVEN, H.: The New York Times Case : A Note on the Central Meaning of the First Amendment. In Supreme Court Review, 1964, s. 191 – 222.
• KALVEN, H.: Upon Rereading Mr. Justice Black on the First Amendment. In UCLA Law Review. roč. 14, č. 2, 1967, s. 428 – 453.
• KASPER, E. T. – KOZMA, A.T.: Absolute Freedom of Opinion and Sentiment on All Subjects : John Stuart Mill’s Enduring (and Ever-Growing) Influence on the Supreme Court’s First Amendment Free Speech Jurisprudence. In University of Massachusetts Law Review. 2020. roč. 15, č. 1.
• KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komenář.1.vydaní. Praha : C.H.Beck, 2012, s. 1687, ISBN 978-80-7400-365-3.
• KUST, J.: Nejvyšší soud USA. Praha : Ústav práva a právní vědy. 2013, 408 s. ISBN 978- 80-905247-6-7.
• MILL, S. J.: O Slobode. Bratislava. Iris. 1995, 118 s. ISBN 80-8878-07-7.
• PETRÍK, M. Sloboda prejavu a fašistické, rasistické a iné extrémistické prejavy. In Justičná revue. 2004, roč. 56, č.4, s. 418 – 434.
• POST, R. C.: Racist Speech, Democracy and the First Amendment. In Wiliam & Mary Law Review. 1991. roč. 32. č. 4.
• REPÍK, B. Svoboda projevu versus rasizmus ve štrasburské judikatuře. In Trestněprávní revue, 2004, roč. 3, č. 2, s. 47 – 52.
• RABBAN, M.D.: Free speech in its forgotten years. Cambridge University press. 1997, 404 s. ISBN 978-0-521-65537-8.
• RABBAN, M. D.: The First Amendment in its forgotten years. In Yale Law Journal. 1981, roč. 90, č. 3, s. 522 – 596.
• ROHR, M.: Communists and the First Amendment : The Shaping of Freedom of Advocacy in the Cold War Era, In : San Diego Law Review, roč. 28, 1991, č. 1, s. 1 – 116.
• SCHWARTZ, B.: Holmes versus Hand : Clear and Present Danger or Advocacy of Unlawful Action. 1994. In Supreme Court Review. 209. s. 209 – 245
• STEPHAN, P.B.: The First Amendment and Content Discrimination. In Virginia Law Review. roč. 68, 1982, s. 203 – 251.
• STONE, R. G.: Free Speech in Twenty-First Century : Ten Lessons from the Twentieth Century. In Pepperdine Law Review, 2008, roč. 36, s. 273 – 300.
• STONE, G. R. : Content Regulation and the First Amendment. In William and Mary Law Review, roč. 25, č. 2. 1983. s. 189 – 252.
• STONE, G. R. 1987. Content Neutral Restrictions. In University of Chicago Law Review, roč. 54, č. 1. 1987, s. 46-116.
• STRAUSS, D. A.: Freedom of Speech and the Common law Constitution. In :
• BOLLINGER, C.L – STONE, R.G.: Eternally Vigilant Free Speech in the modern Era. The University of Chicago Press, 2001, 330 s. ISBN 0-226-06354-2.
• TRIBE, L. H.: American Constitutional Law. New York, The Foundation Press, 1978 s. 1202.
• VOZÁR, J. a kol.: Sloboda prejavu v rozhodnutiach súdov. Bratislava : VEDA. 2015, 224 s. ISBN 978- 80-224-1470-8.
• WELLS, E. CH.: Právo svobody projevu ve Spojených Státech. In : Časopis pro právní vědu a praxi. č. 4, roč. 200, s 353-358. ISSN : 1210-9126.
• WIECEK, W. M.: 2001. The Legal Foundations of Domestic Anticommunism : The Background of Dennis v. States. In : The Supreme Court Review, 2001, s. 375 – 433.
• Rozhodnutia NS USA sú citované z databázy dostupnej na webovej stránke :
  https://supreme.justia.com/
• Rozhodnutia ESĽP sú citované z databázy dostupnej na webovej stránke :
  https://hudoc.echr.coe.int.

Pozn. redakcie: čl. 10 Dohovoru

Autor: JUDr. Mário Ernest