Aktuálna judikatúra ESĽP v oblasti slobody prejavu

Bc. Tomáš POBIJAK 
študent 5. ročníka Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici 

POBIJAK, T.: Aktuálna judikatúra ESĽP v oblasti slobody prejavu; Justičná revue, 67, 2015, č. 10, s. 1221 – 1229. 

Úvod 

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je medzinárodná zmluva, ktorá deklaruje najdôležitejšie práva a slobody ľudskej bytosti už vyše pol storočia. Tieto práva sú počas celej tejto doby inštitucionálne garantované a zabezpečované prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESLP“), ako súdneho orgánu zriadeného Dohovorom. 

 Už v raných časoch svojej rozhodovacej praxe ESĽP judikoval, že Dohovor je potrebné interpretovať ako tzv. žijúci nástroj.Tyrer v. United Kingdom, sťažnosť č. 5856/72. Túto ideu „dýchajúceho dokumentu“ možno systematicky zaradiť medzi tri kľúčové doktríny v judikatúre ESĽP. Ratio takéhoto postoja súdu pri výklade Dohovoru spočíva v snahe ESĽP vytvoriť priestor na flexibilnú reflexiu k meniacim sa podmienkam, za ktorých bol Dohovor prijatý. Tento prístup dovoľuje súdu extenzívnejší výklad Dohovoru, keď práva v ňom obsiahnuté môže interpretovať vo svetle „podmienok súčasnosti.“Selmouni v. Francúzsko, sťažnosť č. 25803/94. Sumárne, takéto výkladové východisko mu tak umožňuje reagovať na nové výzvy v oblasti ochrany ľudských práv oveľa efektívnejšie.FŘLLESDAL, A. et al.: The European Court of Human Rights in a National, European and Global Context; Cambridge: Cambridge University Press, 2013 s. 141.  

Je teda evidentné, že judikatúra ESĽP sa prirodzene vyvíja, odzrkadľujúc pokrok či určité konverzie, ku ktorým prirodzene dochádza s vývojom spoločnosti v zmluvných štátoch Dohovoru. Na druhej strane, ako môžeme vidieť v judikatúre ESĽP, tieto zmeny neovplyvňujú rozhodovaciu prax súdu bezpodmienečne, ale ESĽP na ne reaguje cez určité princípy či zásady, ktoré boli skoncipované a následne overené dekádami rokov, stovkami prípadov, ktoré tvoria akúsi platformu jeho rozhodovacej činnosti. Práve uvedené platí ukážkovo pre také dôležité právo v európskej právnej kultúre, ako je nepochybne sloboda prejavu. Slávne rozsudky v prípadoch Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, či Oberschlick z roku 1991 sú už koherentne jadrom rozsudkov ESĽP aj v súčasnosti. 

V príspevku na vybraných vzorkách zo súdnej praxe ESĽP analyzujem jeho postoj v oblasti slobody prejavu, ktorý je podmienený hľadaním odpovedí ESĽP na niektoré výzvy v jeho aktuálnej rozhodovacej činnosti. 

Delfi AS vs. Estonia. Občianskoprávna zodpovednosť vlastníka  internetového portálu za anonymné komentáre v diskusii  pod článkom 

V roku 2006 sťažovateľ – ...