V daňovej oblasti platí, že daňové subjekty si môžu zorganizovať svoje podnikanie tak, aby si znížili svoju daňovú povinnosť. Neexistuje žiadna povinnosť podnikať takým spôsobom, aby sa zvýšil daňový príjem štátu. Základnou zásadou je sloboda vybrať si čo najmenej zdaniteľný spôsob prevádzkovania podnikania, aby sa minimalizovali náklady. Takáto sloboda voľby však existuje len v rozsahu legálnych možností stanovených režimom DPH – tomu nezodpovedá zistenie podvodu na DPH.
Obsah:
1. Predpoklady na odpočítanie DPH
1.1. Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH
1.2. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p.
2. Faktúra ako dôkaz
3. Ustálené názory Súdneho dvora EÚ
3.1. Posúdenie účasti na konaní, ktoré je súčasťou podvodu pri odpočítaní DPH
3.2. Faktúra vystavená platiteľom, ktorého daňový úrad vyhlásil za „nečinného“
4. Prípady z praxe – plnenie poznačené podvodom
4.1. Nepriznanie odpočtu z dôvodu podvodného konania na začiatku dodávateľsko-odberateľského reťazca
4.2. Nepreukázanie nadobudnutia tovaru – podvod v priamom obchodnom vzťahu
4.3. Nepreukázanie miesta dodania zo SR tak, ako bolo deklarované
4.4. Subdodávateľ ako „formálny“ dodávateľ
1. Predpoklady na odpočítanie DPH
1.1. Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH
Z odôvodnenia článku 59 smernice o DPH vyplýva, že s cieľom zjednodušiť výber daní alebo predchádzať určitým formám daňových únikov alebo vyhýbaniu sa dani by mali mať členské štáty možnosť v rámci určitých obmedzení a za určitých podmienok zaviesť osobitné opatrenia odchyľujúce sa od tejto smernice.
V článku 168 uvedenej smernice sa uvádza, že pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť
- DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté inou zdaniteľnou osobou...
Podľa článku 178 písm. a) smernice o DPH zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane:
- na odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. a), týkajúce sa dodania tovaru alebo poskytnutia služieb, musí mať faktúru...
POZNÁMKA:
Podľa článku 273 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc.
1.2. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v z. n. p. (ďalej len „zákon o DPH“)
Na to, aby mohla byť DPH uplatnená na faktúre iným platiteľom – dodávateľom, resp. pri „samozdanení“ samotným platiteľom odpočítaná na základe § 49 zákona o DPH, je nevyhnutné, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti, t. j. aby DPH z predmetného zdaniteľného obchodu bola odvedená do štátneho rozpočtu.
POZNÁMKA:
V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že nepostačuje len samotné uvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia § 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru alebo dodania služby, pri ktorých podľa zákona daňová povinnosť vzniká. Táto podmienka teda nie je splnená len pri formálnom uvedení DPH na faktúre za plnenie, ktoré predmetom dane vôbec nie je, alebo za plnenie oslobodené od dane, prípadne za formálne deklarované obchody bez reálneho podkladu. Uvedená základná podmienka pre odpočítanie DPH vyplýva z § 49 ods. 1 zákona o DPH.
V prípade, ak správca dane – daňový úrad – má pochybnosti o reálnom uskutočnení dodávky, na základe ktorej si daňový subjekt (odberateľ) odpočítal DPH, vedie v rámci daňovej kontroly dokazovanie. I keď dokazovanie vedie správca dane, samotné dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Ak daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno, t. j. nepreukáže bez akýchkoľvek pochybností, že dodávku deklarovanú faktúrou reálne aj prijal, má to za následok, že správca dane považuje uplatnené odpočítanie dane za neoprávnené.
Na druhej strane, dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne, nemožno ho teda ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.
POZNÁMKA:
Základné ustanovenia upravujúce nárok na odpočítanie DPH sú § 49 a § 51 zákona o DPH. Podmienky uvedené v týchto ustanoveniach sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa nárok na odpočet viaže:
- § 49 ods. 1 ZDPH – základným predpokladom pre vznik práva na odpočítanie DPH je vznik daňovej povinnosti na základe zákona o DPH,
- § 19 ods. 1 ZDPH – daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru,
- § 19 ods. 2 ZDPH – daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby,
- § 49 ods. 2 ZDPH – preukázanie účelu použitia prijatého plnenia (vecná väzba vstupu s výstupom), daň musí byť uplatnená voči platiteľovi, ktorý je príjemca plnenia,
- § 51 ods. 1 ZDPH – formálne preukázanie nároku na odpočítanie dokladom (faktúrou) s taxatívne stanovenými obsahovými náležitosťami,
- § 51 ods. 2 ZDPH – vyjadruje časové hľadisko uplatnenia práva na odpočítanie, zákon dáva možnosť „posunu“ odpočtu do ďalších zdaňovacích období,
- § 69 ods. 5 ZDPH – každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
2. Faktúra ako dôkaz
Z hľadiska DPH len samotná existencia faktúry nie je relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov (faktúr) v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok (tovarov a služieb). Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH môže platiteľ od dane, ktorú je povinný platiť, odpočítať len daň, ktorá je voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ...
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies