Odklony ako nástroje restoratívnej justície v slovenskom trestnom práve a ich reálne uplatňovanie v praxi

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-0179-12.

JUDr. Štefan Zeman
interný doktorand na Katedre trestného práva a kriminológie
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

Zeman, Š.: Odklony ako nástroje restoratívnej justície v slovenskom trestnom práve a ich reálne uplatňovanie v praxi; Bulletin slovenskej advokácie, 22, 2016, č. 6, s. 24 - 34.

1. Všeobecne k významu, prínosom a problémom aplikácie odklonov

Jednou z výrazných čŕt, ktoré charakterizujú súčasný vývoj moderného trestného práva, je snaha o racionalizáciu justície, s cieľom odľahčiť súdy a zároveň prispieť k skráteniu doby trestného konania a zníženiu jeho finančnej náročnosti. V trestnom práve jednotlivých krajín sa zároveň čoraz viac presadzujú ideály restoratívnej justície,K jej podstate, princípom a cieľom pozri bližšie napr. ZEMAN, Š.: Restoratívna justícia ako aktuálna výzva pre trestný systém a niektoré možnosti inšpirácie. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2015, č. 9, s. 27-37. ktorej východiská sú založené na presvedčení, že pokiaľ má páchateľ prevziať skutočnú osobnú a nie iba formálnu trestnoprávnu zodpovednosť za to, čo svojím trestným činom spôsobil, musí si najprv plne uvedomiť, priznať si a pochopiť svoje konanie v jeho širších sociálnych a faktických súvislostiach, nielen v rýdzo trestnoprávnych dôsledkoch.ČERNÍKOVÁ, V.: Sociální ochrana. Kriminologický pohled na terciární prevenci. Praha: Policejní akademie České republiky, 2005, s. 132. Ide o svojím spôsobom revolučnú koncepciu, ktorá inovuje proces riešenia konfliktov konania osôb s právnymi normami, kde sa do centra pozornosti dostáva aktívna participácia, reparácia, zmierne riešenie veci a reintegrácia. Páchateľovi dáva možnosť zmeniť svoj život tak, aby táto zmena bola jednak trvalá s perspektívou užitočného uplatnenia, ako aj plnohodnotného života bez páchania trestnej činnosti, čím sa mu umožňuje podstatne vierohodnejšie a jednoduchšie zbaviť sa nálepky „kriminálnika“. Z páchateľa sa stáva motivovaný subjekt, ktorý svojím následným správaním môže zvrátiť alebo aspoň zmierniť dopad svojich minulých činov. Mal by nadobudnúť pocit zodpovednosti za spôsobenú ujmu, pocit povzbudenia zo strany spoločnosti, v zmysle možnosti osobnej zmeny k vedeniu lepšieho života a podpory k začleneniu do spoločnosti. Minimalizácia nátlaku, dobrovoľnosť a spolupráca sú piliermi, na ktorých je založená úspešnosť takéhoto procesu. Zástancovia restoratívnej koncepcie sú presvedčení, že ak je obvinený aktívne zapojený do riešenia situácie, ktorú sám spôsobil, uvedomí si dôsledky svojho protiprávneho konania oveľa lepšie, ako keby bol len pasívnym pozorovateľom a zároveň aktívny prístup páchateľa prináša aj väčšie zadosťučinenie obetiam, ktoré takto nie sú odkázané iba na čakanie na výsledok trestného konania, na ktorom môžu participovať iba v malej miere. Aj keď tieto ciele možno dosiahnuť viacerými spôsobmi, najkomplexnejším sa ukazuje pozvoľné rozširovanie možností využitia odklonov v trestných konaniach v právnych poriadkoch jednotlivých krajín a ich efektívna aplikácia v praxi.

Pokiaľ by sme hľadali jednotnú definíciu odklonov, v odbornej literatúre nájdeme pomerne rôznorodé chápanie autorov,K tomu pozri napr. JELÍNEK, J. a kol.: Trestní právo procesní. 3. vydání. Praha: Leges, 2013, s. 740; ŠÁMAL, P. a kol.: Trestní řád II. § 157 až 314s. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 3476; ŠČERBA, F. a kol.: Dohoda o vině a trestu a další prostředky racionalizace trestní justice. Praha: Leges, 2012, s. 14; KLÁTIK, J.: K histórii, pojmu a účelu odklonu v trestnom konaní. In: Bulletin slovenskej advokácie, 2008, č. 3, s. 26-27. čo má priamy dopad aj na to, aké inštitúty možno vôbec zaradiť medzi odklony. Na účely tohto príspevku budeme za odklon považovať v užšom zmysle slova trestno-procesný spôsob, ktorým sa fakultatívne umožňuje odklonenie od prejednania trestnej veci na hlavnom pojednávaní spravidla mimosúdnym, menej formálnym alternatívnym procesným postupom, na rozdiel od spravidla náročného súdneho konania, ktoré sa po vykonaní dokazovania končí rozhodnutím súdu o vine a treste. V zmysle slovenskej právnej úpravy potom medzi odklony zaraďujeme:

• podmienečné zastavenie trestného stíhania (§ 216 až 217 TP),
• podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (§ 218 až 219 TP),
• zmier (§ 220 až 227 TP),
• dohodu o vine a treste (§ 232 až 233, resp. 331 až 335 TP), a
• trestný rozkaz (§ 353 až 357 TP).Niektorí, najmä českí autori, ako napr. Ščerba, Gřivna a ďalší, k odklonom nezaraďujú ani dohodu o vine a treste, ani trestný rozkaz. Odôvodňujú to najmä tým, že oba tieto inštitúty obsahujú aj výrok o vine a treste a majú povahu odsudzujúceho rozsudku, čím nespĺňajú typický predpoklad odklonu, ktorý má spočívať v odchýlke od typického priebehu trestného konania a má sa preto končiť inak, ako rozhodnutím o vine a vynesením trestu. K tomu pozri napr. ŠČERBA, F.: Alternativní tresty a opatření v nové právní úpravě. 2. vydání. Praha: Leges, 2014, s. 60; CÍSAŘOVÁ, D. – FENYK, J. – GŘIVNA, T. a kol.: Trestní právo procesní. 5. vydání. Praha: Wolters Kluwer, 2008, s. 673; GŘIVNA, T.: Odklony v českém trestním řádu. In: MEDELSKÝ, J. a kol. (eds.): Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Žilina: ...