Častou otázkou bežnej praxe je problematika nárokov zamestnanca pri služobných cestách vo všetkých formách a tiež pohľad zamestnávateľa na uplatňovanie daňového aspektu týchto výdavkov v praxi a problematika vstupu DPH z takýchto nákladov. Pri pracovných cestách sa teda treba opierať nielen o zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ale základnú právnu oporu zamestnaneckých nárokov treba hľadať potom aj v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce a nadväzne na to aj v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Vzhľadom na častý chybný výklad vyššie uvedených pojmov považujem na tomto mieste za potrebné ich presne vysvetliť.
Pracovná cesta je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko vrátane výkonu práce v tomto mieste do ukončenia tejto cesty. Pracovná cesta je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do ukončenia tejto cesty. Zahraničná pracovná cesta je čas pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do ukončenia tejto cesty (§ 2 ods. 1 a 2 zákona cestovných náhradách).
Dočasné pridelenie na výkon práce – podmienky, za ktorých môže zamestnávateľ dočasne prideliť zamestnanca inému zamestnávateľovi, definuje § 58 Zákonníka práce.
Vyslanie pracovníka do členského štátu EÚ – požičanie domáceho zamestnanca inému zahraničnému zamestnávateľovi – nové podmienky vysielania definuje zákon o cezhraničnej spolupráci pri vysielaní zamestnancov na výkon práce.
Nielen iba zamestnanci
Základným predpokladom právneho nároku na cestovné náhrady je existencia pracovnoprávneho pomeru, teda záväzku dvoch strán, v ktorom sa jedna strana zaviaže vykonať či sústavne vykonávať prácu pre druhú stranu za odplatu. „Za pracovnoprávny vzťah v širšom zmysle sa považuje taký právny vzťah, ktorý vzniká pri realizácii spoločenskej práce bez ohľadu na to, na základe akých právnych noriem vzniká, mení sa či zaniká.“
Za pracovnú cestu na účely zákona o cestovných náhradách sa považuje aj cesta, ktorá trvá od nástupu na cestu s cieľom výkonu činnosti a počas výkonu tejto činnosti až do ukončenia cesty. Ide o cesty zamestnancov, ktorí vykonávajú činnosti, ktoré im vyplývajú z osobitného postavenia, ako napr. daňový poradca, audítor, sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, napr. členovia predstavenstva, konateľ, ...