Novela Zákonníka práce účinná od 1. 3. 2015 – agentúrne zamestnávanie a dočasné prideľovanie zamestnancov

Právna úprava agentúrneho zamestnávania a dočasného prideľovania je rozdelená primárne medzi dva právne predpisy: zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (§ 58 až § 58b) a zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti (najmä § 29 až § 31). Novela č. 14/2015 Z. z. účinná od 1. 3. 2015 v miernom rozsahu „postihuje“ zákon o službách zamestnanosti a vo väčšom rozsahu Zákonník práce. Okrem toho je novelizovaný v kontexte dočasného prideľovania zamestnancov zákon o cestovných náhradách. Novela upravuje aj iné otázky nesúvisiace s agentúrnym zamestnávaním a dočasným prideľovaním zamestnancov.

Zmena v definícii závislej práce

Bod 1 novely sa zameriava na otázku, či je možné dojednanie zmluvy, kde jedna osoba vykonáva prácu pre inú osobu, pričom sú naplnené znaky závislej práce, ale výslovne sa nedojedná mzda alebo odmena. V praxi ide teda o dva prípady:

• dojednanie výkonu práce a výslovné nevyjadrenie mzdy alebo odmeny za prácu (ktorá sa ale poskytne „na ruku“) – v princípe sú naplnené znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a teda ide aj o nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie a
• tzv. práca na skúšku – keď strany tvrdia, že ide len o odskúšanie si práce zamestnancom, či mu vyhovuje, a odskúšanie si zamestnanca zamestnávateľom, či vie pracovať a práca môže byť skutočne vykonávaná bezodplatne.

Kým v prvom prípade sú vlastne naplnené všetky znaky závislej práce (aj odmena je skutočne vyplatená), v druhom prípade ide o bezodplatné vykonávanie práce, ktorá však takto nemôže byť vykonávaná, keďže na odskúšanie zamestnanca a zamestnávateľa slúži skúšobná doba a závislá práca (pretože inak sú všetky znaky závislej práce naplnené) nemôže byť vykonávaná bezodplatne. Zároveň existuje tenká hranica medzi tým, kedy ide o prácu na skúšku – skutočná skúška zamestnanca (koľko času je potrebné na odskúšanie zamestnanca – hodina, deň?) – a kedy ide o snahu zamestnávateľa získať prácu zadarmo (napr. sú skúsenosti aj s prácou na skúšku, ktorá trvala sedem dní) alebo kedy práca na skúšku „kryje“ nelegálne zamestnávanie.

Z tohto hľadiska definícia závislej práce (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce) od 1. 3. 2015 znie nasledovne: „Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.“ Ide teda o tieto znaky závislej práce, ktoré majú byť naplnené kumulatívne:

• práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca,
• práca vykonávaná osobne zamestnancom pre zamestnávateľa,
• práca vykonávaná podľa pokynov zamestnávateľa,
• práca vykonávaná v mene zamestnávateľa,
• práca vykonávaná v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

Z uvedeného vyplýva, že ak sú naplnené znaky závislej práce, ide o prácu, ktorá sa musí vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu a podlieha tomuto režimu aj podľa iných predpisov (daňové, odvodové).

Zmeny v osobitných predpisoch – princíp subsidiarity Zákonníka práce

V bode 2 nedochádza k vecnej zmene, ale legislatívno-technicky sa rieši skutočnosť, že v prípade pedagogických zamestnancov je na základe tzv. zásady subsidiarity určená prednosť osobitnej právnej úpravy pre túto kategóriu zamestnancov v osobitnom predpise (je ňou napr. zákon o pedagogických zamestnancoch č. 317/2009 Z. z.) pred úpravou v Zákonníku práce. Ak osobitný zákon neupravuje nejakú otázku (resp. nevylučuje aplikáciu Zákonníka práce), platí Zákonník práce. Príkladom takejto odchýlky je napr. povinnosť dojednávania pracovného pomeru na určitú dobu s pedagogickým zamestnancom na celý školský rok.

Doplnenie definície užívateľského zamestnávateľa

V bode 3 novely (§ 40 ods. 10) nejde o vecnú zmenu, ale len o zavedenie legislatívnej skratky pojmu „užívateľský zamestnávateľ“, ktorá sa používa v ďalšej časti Zákonníka práce. Užívateľský zamestnávateľ na účely Zákonníka práce je právnická osoba alebo fyzická osoba, ku ktorej zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu (pozn. zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti) dočasne pridelí na výkon práce zamestnanca v pracovnom pomere. (Pojem užívateľský zamestnávateľ sa používa predovšetkým v § 58 až § 58b Zákonníka práce.)

Založenie pracovného pomeru – výnimky

V bode 4 ide o legislatívnu zmenu vo väzbe na to, že môže existovať aj vznik pracovného pomeru zo zákona (pozri § 58 ods. 7 Zákonníka práce). Z hľadiska správneho legislatívneho riešenia sa teda do § 42 ods. 1 Zákonníka práce vložila odchýlka od spôsobu vzniku pracovného pomeru, ktorý sa inak zakladá pracovnou zmluvou. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce „Pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Zákonník práce ustanovuje inak v § 58 ods. 7, kde sa stanovuje, že zo zákona vzniká pracovný pomer medzi zamestnancom a užívateľským zamestnávateľom (ak sú porušené pravidlá pri maximálnej dĺžke dočasného pridelenia k tomuto užívateľskému zamestnávateľovi alebo pri reťazení dočasných pridelení).

Vyslanie zamestnanca na pracovnú cestu počas dočasného pridelenia

Zmena v bode 5 (nový ods. 2 v § 57) súvisí s rozšírenou praxou vyplácania zamestnancov (najmä agentúr dočasného zamestnávania) počas dočasného pridelenia na cestovné náhrady (ktoré nepodliehali dani ani odvodom) namiesto poskytovania porovnateľnej mzdy. Mení sa teda režim – určenie subjektu, ktorý zamestnanca vyšle na pracovnú cestu, resp. zahraničnú pracovnú cestu počas jeho dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi.