Infozákon vo svetle novej legislatívy o ochrane osobných údajov

Právo na slobodný prístup k informáciám je základným ústavným právom vychádzajúcim z Článku 26 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Citované ustanovenie garantuje právo na informácie.

Na vykonanie ústavného práva na slobodný prístup k informáciám bol v roku 2000 vydaný zákon č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon“).

Právo na informácie môže obmedziť len osobitný predpis, a to spôsobom, ktorý infozákon stanovuje. O informáciách, ktoré povinné osoby nemôžu sprístupniť a ktoré sú chránené, pojednáva v ust. § 8 až § 11. Z ust. § 9 infozákona vyplýva, že medzi informácie, ktoré sa nesprístupňujú, patria aj osobné údaje.

Dňa 25. mája 2018 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (ďalej len „nariadenie GDPR“), ale aj zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Oba predpisy predstavujú novú legislatívnu úpravu v oblasti ochrany osobných údajov.

Príspevok sa venuje novej právnej úprave ochrany osobných údajov v nadväznosti na infozákon a tomu, či v tejto oblasti nastali zmeny alebo nie.

Povinnosť sprístupňovať informácie

Podľa infozákona majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie definuje infozákon ...