Delené pracovné miesto

Vývoj európskeho pracovného práva a práva jeho členských štátov v posledných rokoch odráža spoločnú snahu Európskej únie o zvýšenie flexibility v pracovnoprávnych vzťahoch s cieľom prekonať krízu, odstrániť bariéry rastu zamestnanosti či snahu o zosúladenie pracovného života s osobným životom. Jedným z nástrojov majú byť aj flexibilné formy zamestnávania, ako napr. domácka práca, telepráca či delené pracovné miesto a pod.

Delené pracovné miesto zaraďujeme medzi flexibilné formy zamestnania, inak nazývané aj ako atypické formy zamestnávania alebo netypické formy zamestnávania.

Atypickými formami zamestnávania sú také formy, ktoré sa od prevládajúcej formy pracovnoprávneho vzťahu (pracovného pomeru na dobu neurčitú na plný pracovný úväzok) odlišujú aspoň v jednom kritériu.

Delené pracovné miesto sa od klasického pracovného pomeru na dobu neurčitú na plný pracovný úväzok líši minimálne v nasledovných podmienkach:

• zamestnanec na delenom pracovnom mieste, na rozdiel od zamestnanca pracujúceho v pracovnom pomere na dobu neurčitú na tzv. „plný úväzok“, vykonáva prácu v rámci kratšieho pracovného času (napr. polovičný úväzok, tretinový atď.),
• zamestnanec na delenom pracovnom mieste poberá za výkon práce mzdu zodpovedajúcu dohodnutému kratšiemu pracovnému času.

Táto forma zamestnávania na jednej strane prináša pre zamestnávateľa aj zamestnanca určité výhody, no na strane druhej skrýva aj určité riziká.

Rizikám sa dá predísť, resp. ich minimalizovať správnym nastavením vzájomných vzťa­hov.

Právny rámec

Inštitút deleného pracovného miesta je upravený v príslušných ustanoveniach Zákonníka práce, a to konkrétne v:

• § 49a – obsahujúcom pojem deleného pracovného miesta, jednotlivých podmienok, ...