Daňové kuriozity

Najkurióznejšie dane

Poznáte najkurióznejšie dane na svete? V histórii by sme mohli nájsť viacero daní „pritiahnutých za vlasy“. Pozrime sa na tie najzaujímavejšie. Dnes sa už možno len pousmejeme nad takou staromládeneckou daňou, ktorú za čias minulého režimu štát vyrubil každému mužovi nad 25 rokov. No poznáme aj ďalšie dane, ktoré boli oveľa „zaujímavejšie“. Napríklad taká daň z klobúkov, moču či daň za zbabelosť. Pozrite si desať najzaujímavejších a najkurióznejších daní, ktoré zverejnil portál Listverse.com.

Kartová daň

V čase zriadenia tejto dane boli karty veľmi obľúbenou činnosťou. Začali ju vyberať za vlády anglického panovníka Jakuba I. v 16. storočí. Zákon zaviedol povinné označenie kariet a odovzdávanie daní z tejto hry miestnemu výrobcovi kariet. Táto daň v Británii platila až do roku 1960. Na najvyššej karte, ese, bol označený výrobca a podľa neho sa mu odvádzala daň.

Atletická daň

V Spojených štátoch je atletickou daňou odvod návštevníkov mesta alebo štátu, ktorí zarobia peniaze v tejto krajine. Keďže štát nesleduje jednotlivcov, ktorí podnikajú individuálne, zameral sa na profesionálnych športovcov. Tí majú plánované rozpisy zápasov a tiež zarábajú slušné peniaze. Napríklad v rokoch 2006 – 2007 štát Kalifornia vyzbieral pomocou tejto dane od svojich 15 športových družstiev 102 miliónov dolárov.

Daň zo sladkostí

Americký štát Illinois sa v roku 2009 rozhodol pre vyššie daňové zaťaženie sladkostí v porovnaní s ostatnými potravinami. V nariadení je vysvetlené, že ak „položka obsahuje múku alebo vyžaduje zmrazenie“, nejde o položku, ktorá si vyžaduje „extra“ zdanenie. Tento zákon však vyvolal viacero kontroverzií, keď napríklad jogurt s hrozienkami bol zaradený medzi sladkosti, ale jogurt s praclíkmi ostal ako obyčajná potravina.

Daň za zbabelosť alebo nezávislosť

Či to bola daň za zbabelosť alebo za nezávislosť, záleží na uhle pohľadu. V dvanástom storočí platili túto daň poddaní anglického kráľa, ktorí sa chceli vykúpiť z povinnosti bojovať na bojovom poli za svojho kráľa. Ešte za kráľa Henryho I. (vládol v rokoch 1100 – 1135) bola daň pomerne nízka. Ján I. Bezzemok dvihol túto daň o 300 percent a od rytierov ju vyberal aj v období, keď žiadne vojny neboli. Neskôr aj vzhľadom na túto daň bola prijatá Veľká listina slobôd. Dane sa však vyberali – síce trochu inou formou – aj ďalšie tri storočia.

Daň z okien

Veľká Británia bola čo do vymýšľania daní veľmi pokroková. V roku 1696 za vlády Williama III. bola navrhnutá daň, ktorá mala zaťažiť najmä prosperujúcich občanov. Bytové domy platili dva šilingy na dom a potom platili ďalšie peniaze variabilne za počet okien na dome, ak presahoval desať. Práve tu vznikalo delenie najbohatších od tých menej bohatých. Tí najbohatší stavali svoje sídla s čo najväčším počtom okien. Tieto okázalosti pretrvávali až do roku 1851, kedy bola daň zrušená. Daň z okien fungovala aj v Holandsku (napríklad v Amsterdame vidíte doteraz v starej časti mesta veľa úzkych domov s veľkými oknami po oboch stranách kanálov – ktoré sú tam vodnými cestami).

Klobúková daň

Britská vláda pokračovala vo svojom daňovom systéme Klobúkovou daňou. V rokoch 1784 – 1811 ju zaviedli počas ministrovania Williama Pitta. Daň mala jednoduchým spôsobom zvýšiť príjem v štátnej pokladnici. Predpokladalo sa, že bohatí ľudia mali doma väčšie množstvo klobúkov, zatiaľ čo chudobnejší ľudia majú možno len jeden lacný alebo žiadny. Daň zavádzala povinnosť kúpenia si licencie. V Londýne stála licencia dve libry a v ostatných mestách päť šilingov. Za nedodržiavanie tejto dane boli vyrubované vysoké pokuty. Dokonca falšovateľom hrozil trest smrti.

Daň z brady

V roku 1535 sa rozhodol anglický kráľ Henry VIII., ktorý sám nosil bradu, zaviesť daň za jej nosenie. Daň bola odstupňovaná podľa spoločenského postavenia občana. Dcéra kráľa Alžbeta I. zmenila daň tak, že sa vyberala od ...