Ochrana osobnosti a médiá

prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc.
Univerzita P. J. Šafárika Košice
Právnická fakulta

Úvahy na úvod

Právny rozbor problematiky ochrany osobnosti a médií je zložitý a vyžaduje pohľad z viacerých strán. Často tento problém v sebe skrýva stret viacerých ústavných práv. Ide o právo na informácie a tiež o právo na ochranu osobnosti. Ide teda o stret verejných záujmov a záujmov jednotlivca.

S právom na informácie sa najčastejšie stotožňujú médiá, prostredníctvom ktorých sa realizuje právo na informácie. Médiá tieto informácie získavajú a sprostredkovávajú ich verejnosti. Treba však uviesť, že všetky médiá by mali mať rovnaký prístup k informáciám.

Problematika ochrany osobnosti je upravená predovšetkým v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka [zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“)]. Ide o všeobecnú a základnú súkromnoprávnu úpravu, na ktorú potom nadväzujú ďalšie normy súkromného práva, ale aj právne normy práva verejného. Právna úprava v Občianskom zákonníku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky [ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. (ďalej aj „Ústava SR“)].

Problematika ochrany osobnosti je veľmi aktuálnou práve v súvislosti s médiami, a to predovšetkým s vydávaním tlačovín, ako aj s vysielaním televízie či rozhlasu. Posúdenie, či došlo k zásahu do práv, ktoré sa týkajú osobnosti fyzickej osoby, je niekedy problematické, pretože určité konania, prejavy alebo zverejnenie informácií sa dostávajú do stretu s inými právami a s inou právnou úpravou. Treba posúdiť, čo je prioritné a čo druhoradé v snahe priniesť čitateľovi, poslucháčovi či televíznemu divákovi určité informácie alebo určité zábery, či už zvukové (v rozhlase) alebo obrazové a zvukovoobrazové (v televízii).

V súvislosti s ochranou právnických osôb treba uviesť právo na ochranu ich názvu a dobrej povesti, ktoré sú zakotvené v § 19b Občianskeho zákonníka, a ochranu obchodného mena, ktorá je zakotvená v § 8 a nasl. Obchodného zákonníka [zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ObZ“)].

Na úvod treba podotknúť, že právna úprava na úseku masovokomunikačných prostriedkov (médií) je roztrieštená. Je nepochopiteľné, že stále platí tlačový zákon z roku 1966 (zákon č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch; „ďalej aj Tlačový zákon“). Problematiku elektronických médií už upravuje osobitný novší zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii.

Sloboda prejavu a právo na informácie

Právna úprava práva na informácie je zakotvená v Ústave SR.

Ústava SR v čl. 26 ods. 1 zakotvuje: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“

V ods. 2 v prvej vete sa uvádza: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“

V ods. 4 sa uvádza: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

V ods. 5 toho istého článku sa uvádza: „Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsoby vykonania ustanoví zákon.“

Takýto zákon bol prijatý až v roku 2000, a to „zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov“ (zákon o slobode informácií).

Samotný článok 26 Ústavy SR zakotvuje niekoľko základných ústavných práv. Ide o slobodu prejavu, právo na informácie a právo na ochranu práv a slobôd iných.

Právo na slobodu prejavu v sebe zahrnuje aj právo na vyjadrenie a šírenie vlastných názorov najrôznejším spôsobom (slovom, písmom, tlačou, obrazom a iným spôsobom). Právo na informácie zase v sebe zahrnuje právo na slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie ideí a informácií bez ohľadu na hranice štátu.

Problematika slobody prejavu a práva na informácie (slobody informácií) má aj svoj medzinárodný kontext. Všeobecná deklarácia ľudských práv schválená Valným zhromaždením OSN (10. 12. 1948) v čl. 19 výslovne uvádza: „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu, toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu pre svoje presvedčenie a zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice.“.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie MZV č. 209/1992 Zb.) zakotvuje slobodu prejavu v čl. 10, v ktorom sa uvádza: „Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky. Každý má právo na slobodu prejavu, toto právo zahrnuje slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky všetkého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými ...