O precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia (aj podľa Civilného sporového poriadku)

Mgr. Peter TOTH-VAŇO 
advokát, Valko Marián & partners, s. r. o.Právne názory autora uvedené v tomto príspevku nemusia byť zhodné s názorom advokátskej kancelárie.
externý doktorand Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 

TOTH-VAŇO, P.: O precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia (aj podľa Civilného sporového poriadku); Justičná revue, 68, 2016, č. 5, s. 603 – 621. 

1    Úvod 

Analýzou precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia týmto nadväzujeme na príspevok uverejnený v predchádzajúcom čísle tohto časopisu, ktorého predmetom bola subjektívna záväznosť právoplatného rozhodnutia a záväznosť kasačného charakteru. 

Z nášho pohľadu je práve inštitút precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia tým, ktorý si v dôsledku zmien, ku ktorým dôjde od 1. júla 2016, zaslúži samostatné zamyslenie. Ešte skôr, ako k nemu prejdeme, stojí za to uviesť, že podľa krátkeho slovníka slovenského jazyka by správne malo ísť o záväznosť precedentnú (ako adjektívum od slova precedens). Napriek tomu, s poukazom na obvyklú prax, budeme i my v ďalšom texte používať výraz precedenčný. 

2    Precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí v právnej kultúre common law 

Miera precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia najvyššej súdnej autority v tej-ktorej právnej kultúre je vo vertikálnej rovine nepriamo úmerná možnosti inštančne nižších súdov odchýliť sa od právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach súdov vyšších (od záväznej časti rozhodnutia vyšších súdov, t. j. od ratio decidendi), týkajúcich sa iných účastníkov. V rovine horizontálnej ide v prípade precedenčnej záväznosti takisto o nepriamu úmeru, tentoraz však s možnosťou toho istého súdu odchýliť sa od svojho predchádzajúceho právneho názoru predtým vysloveného v inej obdobnej veci. Jednoducho povedané, čím väčšia sila precedensu, tým menšia možnosť odklonu. Práve táto „vlastnosť“ súdnych rozhodnutí je z hľadiska všeobecného povedomia asi najznámejším prvkom odlišujúcim právnu kultúru common law od kontinentálnej právnej kultúry.OPETT, L.: K pojmovým východiskám sudcovskej tvorby práva; Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1385: „V hrubých črtách možno povedať, že všeobecne prijímanou tézou v právnej vede (osobitne v právnej komparatistike) je tvrdenie, podľa ktorého právne systémy krajín písaného kontinentálneho práva charakterizuje zákonné právo a sudcovské právo je definičným znakom anglo-amerického právneho systému s tradíciou nepísaného práva.“ 

Za pozornosť azda stojí nasledujúci príklad ešte z 19. storočia, ktorý – hoci veľmi zjednodušene – dokumentuje silu precedenčnej záväznosti v britskej právnej kultúre. 

V prípade R. vs. Millis sa riešilo, či je prítomnosť kňaza s potrebnými episkopálnymi sväteniami podstatnou pre uzatvorenie platného manželstva v Anglicku a Írsku. Írsky apelačný súd (Irish Appellate Court) bol v prejednávanom prípade proti tomu, aby manželstvo, pri ktorého uzatváraní daná podmienka splnená nebola, bolo uznané za platné. Snemovňa Lordov (House of Lords) toto rozhodnutie v roku 1844 následne potvrdila,(1844) 10 Cl. & F. 534. avšak z dôvodu rovnomerného rozdelenia hlasov len na základe princípu praesumitur pro negante (pri tomto princípe platí domnienka, že pravdu má popierajúci, t. j. nie ten, ktorý sa odvoláva). O sedemnásť rokov neskôr sa dostal pred súd prípad Beamishovcov.(1861) 9 HLC 274. Išlo o situáciu, kedy priamo osoba uzatvárajúca manželstvo (na strane jedného zo snúbencov) mala potrebné cirkevné svätenia. Snemovňa Lordov však uzatvorila, že právny názor v predtým riešenom prípade R. vs. Millis nie je dôvod neaplikovať, a to z dôvodu, že potrebné episkopálne hodnosti musí mať oddávajúci kňaz a nie osoba uzatvárajúca manželstvo. 

Čo však bolo na danom prípade najzaujímavejšie a čo, hoci veľmi zjednodušene, historicky dokumentuje prísnosť uplatňovania tohto druhu záväznosti v anglickej právnej kultúre, bol pohľad jedného zo sudcov, Lorda Campbella. Išlo o sudcu, ktorý nesúhlasil so záverom o neplatnosti manželstva v prípade R. vs. Millis. V súvislosti s rozhodovaním prípadu Beamish vs. Beamish však uviedol:CROSS, R. – HARRIS, J. W.: Precedent in English Law; 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s. 8. 

„Pokiaľ by to bolo na mne, požiadal by som o znovuposúdenie pravidla stanoveného v prípade Millis, obzvlášť, pokiaľ sudcovia, ktorí daný prípad riešili, sa následne sťažovali na potrebu rýchleho vyslovenia názoru bez primeraného času na uváženie a sudcovia Snemovne Lordov, ktorí argumentáciu daných sudcov brali do úvahy pri posudzovaní otázky, či rozhodnutie súdu nižšej inštancie má byť zmenené, k zmene nepristúpili, keďže boli ich hlasy rovnomerne rozdelené. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie, ktoré posúdilo uzavretie manželstva muža a ženy Presbyteriánskym pátrom, ktorí obaja mali dané náboženské presvedčenie, ktorí obaja verili v zákonnosť a platnosť svojho manželstva, ktorí spolu žili ako manžel a manželka, a ktorí takto žijúc splodili i deti, bolo vyhlásené za nulitné len na základe technického pravidla Snemovne Lordov, podľa zásady praesumitur pro negante.  

Je však mojou povinnosťou povedať, že Vaše ctihodnosti sú týmto rozhodnutím viazané tak isto ako v prípade, pokiaľ by bolo prijaté jednomyseľne (nemine dissentiente), a že pravidlo práva, ktoré bolo Snemovňou stanovené a je podkladom a základom pre Vaše rozhodnutie, musí byť vzaté v úvahu, a to dokiaľ dané právo nezmení zákon Parlamentu, odsúhlasený Dolnou snemovňou a Korunou, ako aj Vašimi ctihodnosťami. V prípade, ak by Vaše ctihodnosti neboli považovali toto právo, ustanovené ako ratio decidendi, za záväzné na všetkých podriadených tribunáloch, na všetkých zvyšných kráľovských inštitúciách, ak by ho neboli považovali za rovnako záväzné, Snemovňa by si prisvojila právo upravovať zákon a vykonávať legislatívnu činnosť na základe svojej samostatnej oddelenej právomoci.“Za najviac citované v súvislosti s ustanovením pravidla, na základe ktorého bola House of Lords viazaná i svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami v obdobných veciach, je pritom považované ešte iné konanie – London Tramways vs. London County Council [1898] AC 375; k tomu pozri CROSS, R. – HARRIS, J. W.: Precedent in English Law; 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s. 102 a nasl. 

K tomu možno poukázať aj na slová iného britského sudcu, Lorda Reida, v inej prejednávanej veci: 

„Pred ustálením, že rozhodnutie má byť prehlasované (prekonané), je potrebné byť presvedčený nielen o tom, že ratio decidendi je zlé (nesprávne), ale že neexistuje ani žiadny iný podklad, na základe ktorého môže byť predchádzajúce rozhodnutie podporené.“Ross-Smith vs. Ross-Smith [1963] AC at 294.  

Až v roku 1966 House of LordsDnes už je nástupcom Snemovne Lordov britský Najvyšší súd. výslovne pristúpila k zmene dovtedajšej neudržateľnej praxe, na základe ...