O subjektívnej a kasačnej záväznosti súdneho rozhodnutia

Mgr. Peter TOTH-VAŇO 
advokát, Valko Marián & partners, s. r. o.Právne názory autora, uvedené v tomto príspevku, nemusia byť zhodné s názorom advokátskej kancelárie.
externý doktorand Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 

TOTH-VAŇO, P.: O subjektívnej a kasačnej záväznosti súdneho rozhodnutia; Justičná revue, 68, 2016, č. 4, s. 480 – 506. 

1     Úvodom 

Asi každý rozumie pojmu záväznosť súdneho rozhodnutia. Väčšina právnikov by takisto bez väčšieho rozmýšľania s určitosťou súhlasila, že z pozitivistického hľadiska môžeme záväznosť súdneho rozhodnutia rozdeliť na viacero druhov. My sa ňou budeme zaoberať z troch rôznych hľadísk. 

Prvý druh záväznosti odvodzujeme z materiálnej stránky právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Táto do 30. júna 2016 vyplýva primárne z ustanovenia § 159 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“), podľa ktorého je výrok právoplatného rozsudku záväzný (primárne) pre samotných účastníkov daného súdneho sporu, v ktorom bol predmetný rozsudok vydaný. 

V druhom prípade ide o záväznosť kasačného charakteru. Tento druh záväznosti súdnych rozhodnutí vychádza z ustanovenia § 226, resp. § 243d ods. 1 O.s.p., podľa ktorých ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, je súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, viazaný právnym názorom nadriadeného súdu (odvolacieho alebo dovolacieho). 

Treťou formou záväznosti súdneho rozhodnutia je záväznosť precedenčného charakteru, uplatňovaná ťažiskovo v právnej kultúre common law. 

V praxi v súvislosti s uplatňovaním každého z týchto druhov záväznosti nevznikajú vždy úplne jednoduché situácie. Aj preto sme sa rozhodli k spísaniu nasledujúcich riadkov. O to viac, že význam tejto problematiky – berúc do úvahy dňa 21. mája 2015 Národnou radou Slovenskej republiky prijaté a prezidentom Slovenskej republiky dňa 16. júna 2015 podpísané nové civilno-procesné kódexy – v blízkej budúcnosti určite stúpne. Týkať sa to bude najmä nami ostatne spomenutého druhu záväznosti, ktorému sme sa preto rozhodli venovať v samostatnom príspevku. 

O prvých dvoch druhoch záväznosti budeme pojednávať už na tomto mieste. Ani pri nich, samozrejme, nezabudneme upozorniť a odkázať na úpravu a ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorý má byť účinný a teda i aplikovaný od 1. júla 2016. 

2     Subjektívna záväznosť súdneho rozhodnutia 

Ako uvádza M. Števček, „materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa prejavuje predovšetkým v záväznosti rozhodnutia, resp. záväznosti výroku rozhodnutia pre určitý počet subjektov. Hovoríme o subjektívnej hranici záväznosti súdneho rozhodnutia.“ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár; 1. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2009, s. 424. Záväznosť súdneho rozhodnutia vyplývajúca prima facie z ustanovenia § 159 ods. 2 O.s.p. (v tomto článku ju budeme volať záväznosťou subjektívnou) je v zásade z hľadiska jej praktického uplatňovania najmenej spornou. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. V Civilnom sporovom poriadku je z tohto pohľadu kľúčové ustanovenie § 228 ods. 1. Dané ustanovenie CSP v porovnaní s právnou úpravou účinnou do 30. júna 2016 už neuvádza záväznosť výroku právoplatného rozhodnutia pre všetky orgány, výslovne však špecifikuje, že výrok právoplatného rozsudku je v zásade (ak nie je ustanovené inak) záväzný nielen pre strany konania, ale aj pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán konania po právoplatnosti rozsudku. 

Právoplatný rozsudok súdu zakladá pre svojich adresátov právne účinky a títo adresáti sú povinní sa týmito účinkami riadiť. Takýmito adresátmi však nemusia byť vždy len strany konania. Občiansky súdny poriadok v niektorých prípadoch tento druh záväznosti rozširuje, a to napríklad pri rozhodnutí o osobnom stave účastníka konania (§ 159 ods. 2 O.s.p.),Obdobne § 43 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku. kedy je rozhodnutie záväzné pre každého.Možno však upozorniť aj napr. na § 54 ods. 2, § 131 ods. 5, či  Obchodného zákonníka. Civilný sporový poriadok posúva hranice subjektívnej záväznosti výroku právoplatného rozhodnutia aj v konaniach o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, a to pri určovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky, resp. určení, že obchodná praktika je nekalá.K tomu pozri § 306 a § 305 Civilného sporového poriadku. 

Významná zmena nastala v súvislosti so záväznosťou rozsudkov ovplyvňujúcich vecno-právnu pozíciu (nielen) účastníkov konania. Ustanovenie § 159a O.s.p. totiž špecifikuje, že výrok právoplatného rozsudku pri rozhodnutí o určení vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou, alebo o neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti, je záväzný nielen pre strany konania, ale aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o danom súdnom konaní.K problematike zápisu poznámky v zmysle § 159a O.s.p. pozri POLÁK, A. – JAKUBÁČ, R.: Poznámka spornosti v katastrálnej praxi; Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. 1255 – 1263. Alebo JAKUBÁČ, R.: Rozhodnutie súdu vo veci žaloby o určenie vecného práva k nehnuteľnosti a zápis práva do katastra nehnuteľností; Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1396 – 1407. Ustanovenie § 228 ods. 2 CSP však už takúto „rozšírenú“ subjektívnu záväznosť pre konania o neplatnosti právneho úkonu vypustilo, hoci súdy v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. (ďalej aj „katastrálny zákon“)V zmysle § 34 ods. 2 katastrálneho zákona – ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. uznávajú od 15. 10. 2008 naliehavý právny záujem aj pri podávaní takýchto žalôb.K tomu pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 136/2009, zo dňa 20. 10. 2010, či uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Cdo 9/2010, zo dňa 24. 11. 2011. Dôvodová správa síce uvádza, že „záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej“, ale ako si správne všimol R. Jakubáč, „je však otázne, ako sa aplikačná prax vyrovná so skutočnosťou, že § 133 návrhu Civilného sporového poriadku (poznámka – v znení prijatom Národnou radou Slovenskej republiky ide o ustanovenie § 137) obsahuje len demonštratívny výpočet druhov žalôb“,K tomu pozri JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4, s. 472 a 473. berúc do úvahy už aj spomenutý § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ktorý takéto žaloby pripúšťa. 

So subjektívnou záväznosťou súdneho rozhodnutia súvisia i ustanovenia Civilného sporového poriadku, týkajúce sa intervencie (§ 81 a nasl.). Okrem výnimočných situácií totiž bude platiť, že nesprávne rozhodnutie v právoplatne skončenom spore nebude môcť strane konania namietať ten, komu bol spor oznámený a mal právny záujem na výsledku konania, a to bez ohľadu na to, či daná osoba svoje právo vstúpiť do konania po oznámení o spore využila (t. j. stala sa intervenientom) alebo nie.K tomu pozri § 87 ods. 2 a § 88 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 

Okrem toho, že právoplatným súdnym rozhodnutím vznikajú pre jeho adresátov z jeho výroku vyplývajúce účinky (konštitutívne rozhodnutie), prípadne tieto účinky sú daným rozhodnutím potvrdzované (deklaratórne rozhodnutie), má právoplatnosť súdneho rozhodnutia za následok, že tá istá vec sa nemôže prejednávať opätovne (ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p., resp. § 230 CSP). To znamená, právoplatné rozhodnutie súdu v určitej veci zakladá prekážku res iudicata (prekážka právoplatne rozhodnutej veci). 

Res iudicata v prípade rozsudkov 

V prípade prekážky res iudicata ide o jednu z najprísnejšie uplatňovaných zásad procesného práva, a to aj na úkor prípadného porušenia ustanovení hmotnoprávnych. Za veľmi inšpiratívne možno v tejto súvislosti považovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“), sp. zn. 1 MCdo 12/2010, zo dňa 30. 1. 2013. Ako žalobca v danom spore vystupoval nevidomý muž, t. j. osoba trvale neschopná čítať. Podpísal ako predávajúci kúpnu zmluvu, pričom následne sa domáhal neplatnosti tejto zmluvy žalobou, ktorá smerovala voči dvom žalovaným vystupujúcim v danej zmluve ako kupujúci. Vo svojej podstate namietal relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože „je nevidiaci, zmluvu sám neprečítal a vzhľadom na jeho vek a nedoslýchavosť na jedno ucho ani nevedel, čo podpisuje. Tvrdil, že kúpna zmluva je neplatná, pri jej spisovaní bol uvedený do omylu a kúpna cena mu nebola vyplatená.“ Okresný súd v Žiline v roku 2002 žalobu zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané uzavretie kúpnej zmluvy v kvalifikovanom omyle [§ 49a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“)]. Daný rozsudok Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v roku 2003 potvrdil. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že predmetný právny úkon je neplatný aj z iných dôvodov (obchádzanie zákona, nedostatok vôle a jej vážnosti), súdy tieto dôvody neposudzovali. 

O dva roky neskôr sa ten istý nevidomý muž v novom konaní vedenom voči tým istým účastníkom znovu domáhal neplatnosti tej istej zmluvy. Argumentoval tým, že v ...