§ 363 a nasl. Trestného poriadku ako účinný právny prostriedok nápravy „len pre vyvolených“

Mgr. Jakub Môcik je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a advokátsky koncipient.

Mimoriadny opravný prostriedok v podobe prieskumu právoplatných rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní prijatých v prípravnom konaní predstavuje dôležitý a jedinečný procesný nástroj, ktorým sa obvinený môže domáhať nápravy nezákonnosti a porušenia svojich základných práv v tomto štádiu trestného konania. Ako však ukázalo zjednocujúce stanovisko Pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, nie každý obvinený je využitia tohto opravného prostriedku v praxi hodný, čo môže závisieť výlučne od miery nepreskúmateľnej procesnej aktivity samotných orgánov prípravného konania v jeho trestnej veci (čo so sebou zbytočne prináša mnohé riziká arbitrárnosti) alebo od jeho profesionálneho postavenia, čo je potrebné hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný právny stav. Zjednocujúce stanovisko je teda rezultátom ústavne neudržateľného výkladu dotknutých ustanovení Trestného poriadku vo svetle práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vo svojich dôsledkoch zásadným spôsobom okliešťuje a zužuje zákonné procesné garancie ochrany práv obvineného v prípravnom konaní.

Úvod

Dňa 15. 6. 2022 vydalo plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 2/2022 uznesenie, ktorým došlo k zjednoteniu odlišných právnych názorov sudcov ÚS SR týkajúcich sa právomoci generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) rozhodovať o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 363 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „TP“) v prípravnom konaní, v rámci ktorého rozhodoval o napadnutom právoplatnom rozhodnutí (ktoré má byť podľa § 363 a nasl. TP generálnym prokurátorom preskúmané) prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“) v zastúpení generálneho prokurátora.

Predmet názorového sporu medzi jednotlivými senátmi ÚS SR teda tkvel v rozdielnych odpovediach (porovnaj napr. rozhodnutie ÚS SR z 22. 8. 2014, sp. zn. II. ÚS 494/2014 a rozhodnutie ÚS SR z 7. 7. 2020, sp. zn. III. ÚS 330/2020) na otázku, či existuje právomoc generálneho prokurátora rozhodnúť o návrhu oprávnenej osoby podľa § 363 ods. 1 TP v prípade, ak o sťažnosti návrhovo oprávnenej osoby proti uzneseniu orgánu činného v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) rozhodoval v druhom stupni generálny prokurátor, ktorý bol pri takom rozhodovaní zastúpený iným prokurátorom GP SR.

Plénum ÚS SR (ďalej len „Plénum“) v zjednocujúcom stanovisku v podstate konštatovalo„I. Ak generálny prokurátor Slovenskej republiky, aj keď v zastúpení iným prokurátorom GP SR, rozhodoval v prípravnom trestnom konaní ako nadriadený prokurátor o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti) proti rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, je vylúčený prieskum takého rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom podľa prvého dielu ôsmej hlavy tretej časti (§ 363 a nasledujúce) TP. II. Procesná situácia totožnosti orgánu rozhodovania a orgánu prieskumu dotknutého rozhodnutia (generálny prokurátor), keď takú totožnosť ustanovuje zákon bez ohľadu na možnosť zastúpenia generálneho prokurátora iným prokurátorom GP SR pri rozhodovaní, nie je zlučiteľná s výkonom základného práva osôb uvedených v § 364 ods. 1 TP na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Týmto osobám, najmä obvinenému pritom TP poskytuje iné prostriedky na ochranu ich práv jednak v prípravnom konaní a na jeho základe potom najmä v súdnom konaní.“, že v prípade nastolenej situácie, kedy o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu OČTK rozhodol prokurátor GP SR v mene generálneho prokurátora, prieskum uvedeného rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 TP generálnym prokurátorom je neprípustný, pretože sťažnosť zamietajúce uznesenie bolo vydané samotným generálnym prokurátorom (v zastúpení). Preto by pri takom prieskume absentoval tzv. „devolutívny“ účinok, v zmysle ktorého rozhoduje o opravnom prostriedku (resp. zákonnosť rozhodnutia vydaného na nižšom stupni posudzuje) vždy nadriadený orgán, čo má byť okrem iného praktickou garanciou nezávislosti a nestrannosti prieskumu, pričom taký nadriadený orgán v prípade rozhodnutia generálneho prokurátora, ktoré je napadnuté opravným prostriedkom, absentuje. Plénum v tomto smere skonštatovalo, že by v takom prípade išlo o prieskum napadnutého rozhodnutia tým istým orgánom, ktorý ho vydal, teda o tzv. autoremedúru, ktorá je v trestnom konaní možná iba ak to zákon výslovne pripúšťa. Inými slovami, dôvodmi vedúcimi k uvedeným právnym záverom Pléna bola jednak skutočnosť, že v prípade prieskumu rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom absentujú záruky a mechanizmy ...