Komentár k zákonu o ochrane svedka

K § 1 ods. 1

K odseku 1:

Zákon č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZOS“) patrí medzi najvýznamnejšie právne prostriedky boja proti najzávažnejším formám trestnej činnosti, vrátane organizovaného zločinu či terorizmu, a to tým, že upravuje osobitnú ochranu, ktorá v zmysle tohto zákona môže byť poskytovaná ohrozenému svedkovi, chránenému svedkovi a ich blízkym osobám.

K pojmu ohrozený svedok a chránený svedok pozri komentár k § 2 ZOS.

Svedok je osoba, ktorá je z trestno-procesného hľadiska považovaná za prameň, resp. nositeľa dôkazu; výsluch svedka je dôkazným prostriedkom podľa § 119 ods. 3 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“), prostredníctvom ktorého sa tento dôkaz získava. Treba dodať, že výsluch svedka je takpovediac najbežnejším dôkazným prostriedkom, resp. jedným z najbežnejších dôkazných prostriedkov (napr. spolu s výsluchom obvineného), aké sa v trestných konaniach bežne vykonávajú – takmer v každej trestnej veci sa vypočuje svedok, poškodený a obvinený, no nie v každej trestnej veci sa informácie dôležité pre trestné konanie získavajú prostredníctvom informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, čo koniec-koncov ani nie je možné, pretože napríklad odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky Trestný poriadok obmedzuje len na kategóriu zločinov, vrátane obzvlášť závažných zločinov a niektorých ďalších trestných činov (bližšie pozri § 115 ods. 1 TP). Pri výsluchu svedka, samozrejme, žiadne takéto obmedzenia neexistujú.

Pri výsluchu svedka nielen v kontexte jeho ochrany si treba uvedomiť, že svedok má povinnosť svedčiť. Táto povinnosť je zakotvená v § 127 ods. 1 TP, v zmysle ktorého každý je povinný dostaviť sa na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Samotnému splneniu povinnosti svedčiť musí logicky predchádzať nadobudnutie informácií o trestnom čine a jeho páchateľovi, príp. akýchkoľvek iných informácií, ktoré sú dôležité pre trestné konanie, najmä z hľadiska dosiahnutia jeho účelu podľa § 1 TP (náležité objasnenie trestného činu, aby mohol byť jeho páchateľ spravodlivo potrestaný, príp. aby sa mohlo rozhodnúť o niektorých ďalších skutočnostiach), a v zmysle tohto ustanovenia aj predvolanie orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu adresované svedkovi a následné splnenie povinnosti svedka dostaviť sa na miesto výsluchu v určenom čase na určené miesto v predvolaní. V odseku 2 sa zakotvuje zase povinnosť napomáhať splneniu tejto povinnosti, ktorá vyplýva každému, môže ísť napríklad o zamestnávateľa.

Z kriminalistického hľadiska je svedok nositeľom pamäťových stôp. Tie vznikajú zmyslovým vnímaním určitej udalosti, ktorú možno považovať za trestný čin, zmyslovým vnímaním skutkového deja (konania páchateľa) alebo určitej epizódy skutkového deja, príp. iných skutočností, keď napríklad svedok vníma určitú informáciu, ktorú mu sprostredkuje iná osoba, napr. poškodený. Na toto zmyslové vnímanie prakticky ihneď nadväzuje fixácia v pamäti. Tieto pamäťové stopy, ktoré môžu mať taktickú alebo dôkaznú hodnotu, sa následne získavajú – z pohľadu kriminalistiky – kriminalisticko-taktickou metódou, ktorou je výsluch svedka. Na kvalitu získaných stôp pritom môžu vplývať viaceré okolnosti – schopnosť vnímania, schopnosť zapamätania či naopak zabúdanie, schopnosť interpretácie atď. Z povahy veci je zrejmé, že svedok vníma predovšetkým zrakové, príp. sluchové vnemy, resp. inak povedané, u svedka sa najčastejšie vyskytujú zrakové, príp. sluchové stopy – iné druhy pamäťových stôp, ako napr. čuchové či hmatové, sa vyskytujú sporadickejšie.