Záložná zmluva a kaučná zmluva v pracovnom práve

JUDr. Andrej Poruban, PhD. 
okrem advokácie pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg a je členom akademickej rady časopisu European Employment Law Cases (www.eelc-online.com).

Príspevok sa venuje možnostiam zamestnávateľa zabezpečiť svoju existujúcu či budúcu pohľadávku k náhrade škody spôsobenej zamestnancom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Bližšie analyzuje zmluvu o zriadení záložného práva, ktorú Zákonník práce síce pozná, ale v praxi sa nevyužíva, a zmluvu o zložení kaucie, ktorú Zákonník práce neupravuje.

Záložná zmluva

Záložné právo sa stručne spomína v kogentnom § 20 ods. 4 Zákonníka práce (ďalej ako ZP): „Nárok na náhradu škody na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, a nárok na náhradu škody, ktorú zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi úmyselne, môže zamestnávateľ so zamestnancom zabezpečiť písomnou zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ktorú zamestnanec vlastní.“

Z textu zákona je zrejmé, že pracovnoprávna regulácia sa vzťahuje len na obmedzenie osobného a obzvlášť vecného rozsahu zabezpečiteľných pohľadávok na dva typy nárokov zamestnávateľa na náhradu škody i/ pri zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať (§ 182 ods. 1 ZP), a ii/ ktorú zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi úmyselne (§ 179 ZP). Okrem toho upravuje už len zriadenie písomnou zmluvou a limituje záloh na nehnuteľnosť vo vlastníctve zamestnanca. Citované ustanovenie však už nič nehovorí o ďalších podstatných skutočnostiach, ako je vznik, výkon, či zánik záložného práva.

Generálna úprava záložného práva je obsiahnutá v § 151a - § 151me Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej ako OZ), na ktoré ZP neodkazuje ani v poznámke pod čiarou. Navyše, ide o druhú časť zákona, ktorej použitie je vylúčené z dôvodu funkčných väzieb ZP a OZ v intenciách § 1 ods. 4 ZP: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Hoci takéto prepojenie oboch predpisov je principiálne správne, otázky vzbudzuje jeho zúžené nastavenie.

Východiskom môže byť kreatívnejšia cesta cez záväzkovú časť (§ 552 OZ): „V tomto prípade sa totiž uplatňuje širší výklad 'Všeobecných ustanovení' Občianskeho zákonníka, na ktorých subsidiárne použitie odkazuje § 1 ods. 4 Zákonníka práce; uvedené ustanovenie totiž výslovne neodkazuje výlučne na Všeobecné ...