B) Vznik povinnosti zamestnávateľa prerokovať plánované hromadné prepúšťanie

Príklad č. 7:

V súdnom konaní vnútroštátny súd SRN položil SD (právna vec C-88/03) otázku vo vzťahu k tomu, čo je skutočnosťou, ktorá sa považuje za prepustenie?

Súd SRN teda hľadal odpoveď na otázku, kedy vzniká povinnosť prerokovať. Súd SRN sa opýtal:

1. je ňou prejav vôle zamestnávateľa vypovedať pracovnú zmluvu?

2. alebo je touto skutočnosťou skutočné ukončenie pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby?

V nadväznosti na to dal SD odpoveď, že „skutočnosťou, ktorá sa považuje za prepustenie, je prejav vôle zamestnávateľa vypovedať pracovnú zmluvu“.

Z uvedeného vyplýva, že povinnosť prerokovať vznikne zamestnávateľovi prejavom vôle prepúšťať (napr. oznámením o znížení počtu miest o 30 %).

SD v nadväznosti na to uviedol, že „skutočné ukončenie pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby predstavuje len následok rozhodnutia o prepustení“.

Zároveň je potrebné rozlíšiť rozhodnutie o prepustení a plán, ktorý sa vzťahuje k prepúšťaniu. Podľa SD „okolnosť, že zamestnávateľ „uvažuje“ o hromadnom prepúšťaní a v tomto zmysle pripravil „plán“, sa vzťahuje na prípad, keď ešte neboli prijaté žiadne rozhodnutia“.

V danom prípade zamestnávateľovi ešte nevznikne povinnosť prerokovať hromadné prepúšťanie, pretože tu ešte neexistuje prejav vôle, ktorého následkom by bolo realizovanie prepúšťania. Na druhej strane „oznámenie výpovede pracovnej zmluvy je výrazom rozhodnutia ukončiť pracovný pomer“ a „jeho skutočné ukončenie uplynutím výpovednej doby predstavuje len následok tohto rozhodnutia“.

Odpoveď na vyššie uvedené otázky dal SD aj vo veci C-44/08 (Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK ry a i. proti Fujitsu ...