Určovanie výšky náhrady za stratu času advokáta 2. časť

Doc. PhDr. Mgr. Peter Rosputinský, PhD., absolvent Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (2004). Je advokát a aktuálne pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Otázka náhrady za stratu času patrí pravdepodobne medzi bežné záležitosti každého advokáta pri výkone advokátskeho povolania. Je už tradične ustálené, že na túto náhradu má advokát nárok vzhľadom na stratu príležitostí na prácu na právnych kauzách alebo na získavanie nových klientov v dôsledku času stráveného cestovaním, ktoré samo osebe nie je považované za priamu prácu na právnom prípade s nárokom na odmenu za ňu. Autor článku sa zaoberá spôsobmi určovania výšky tejto náhrady, pričom poukazuje na to, že v praxi čoraz častejšie dochádza k spájaniu času stráveného cestou do miesta úkonu právnej služby s časom stráveným cestou z tohto miesta, čo má v mnohých prípadoch za následok priznanie náhrady za stratu času v nižšom rozsahu, ako pri vyčíslení tejto náhrady samostatne za obe cesty. Autor článku predkladá analýzu existujúcej právnej úpravy a poskytuje podrobné argumenty pre posúdenie správnosti oboch vyššie uvedených spôsobov určovania výšky náhrady za stratu času advokáta.

Ustanovenie § 17 ods. 1 Vyhlášky náhradu za stratu času advokátovi priznáva za každú začatú polhodinu. Citovaná špecifikácia znamená, že nárok na danú náhradu nevzniká za každú skončenú (uplynutú) polhodinu strávenú cestou, ale za každú začatú polhodinu. Vyhláška na žiadnom svojom mieste začiatok plynutia príslušnej polhodiny nešpecifikuje expressis verbis. Z logiky veci je zrejmé, že predmetným začiatkom počítania času je začiatok cesty z miesta sídla advokáta do miesta vykonania úkonu právnej služby. Toto je nesporným faktom, čo preukazuje zhoda v oboch vyššie uvedených prístupoch k počítaniu náhrady za stratu času. Rozdiel medzi nimi spôsobuje to, že vo Vyhláške chýba výslovné pravidlo na určovanie začiatku plynutia času stráveného cestovaním advokáta z miest realizácie úkonov právnej služby späť do miesta sídla advokáta.

V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že čas je „najvýznamnejšia objektívna právna skutočnosť“CUKEROVÁ, D.: Určovanie lehôt slovným popisom. In Právne noviny. 2018, [2024-03-29]. Dostupné na internete: . a v práve má význam v troch rovinách,Pozri napr. ILLÝOVÁ, Z.: Význam času v práve. Prednáška 18. 3. 2019. In Právnická fakulta Univerzity Komenského. 2019. [2024-03-29]. Dostupné na internete: , s. 3. a to ako:

a) pevne stanovený čas (časový okamih), pod ktorým rozumieme najčastejšie konkrétny dátum alebo termín,

b) plynúci čas, pod ktorým rozumieme najčastejšie lehotu alebo dobu,

c) dovŕšenie určitého času, napr. dosiahnutie plnoletosti alebo inej vekovej hranice či nadobudnutie splatnosti pohľadávky.

Z hľadiska predmetu nášho záujmu je podstatná druhá významová rovina času v práve, t. j. čas plynúci, pri ktorom sa rozlišuje právnické a prirodzené rátanie času. Právnické rátanie času (tzv. computatio civilis temporis) je podľa kalendárnych nedeliteľných dní, mesiacov a rokov a prirodzené rátanie času (tzv. computatio naturalis temporis) znamená pohyblivé počítanie času od hodiny k hodine, od minúty k minúte a pod..REBRO, K.: Latinské právnické výrazy a výroky, s. 71. ...