Stravovanie zamestnancov

Obsah:

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie

Dobrovoľné zabezpečovanie stravovania

Podmienky na zabezpečenie stravovania

Spôsoby (formy) zabezpečenia stravovania

Minimálna hodnota stravovacej poukážky (gastrolístka) od 1. 1. 2023

Minimálna a maximálna výška príspevku zamestnávateľa od 1. 1. 2023

Minimálna suma finančného príspevku od 1. 1. 2023

Maximálna suma finančného príspevku od 1. 1. 2023

Príspevok zo sociálneho fondu na stravovanie

Stravovanie z pohľadu daňovej problematiky

Stravovanie z pohľadu zrážok zo mzdy

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie

Zamestnávateľ má v oblasti stravovania dve základné povinnosti:

• povinnosť zabezpečiť stravovanie pre zamestnancov,
• prispievať zamestnancom na stravu vo výške ustanovenej zákonom.

Okruh subjektov, ktorým je zamestnávateľ povinný zabezpečovať stravovanie a prispievať naň

a) Okruh subjektov zo zákona

Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) je zamestnávateľ povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Ide o zamestnancov, s ktorými má zamestnávateľ uzatvorený pracovnoprávny vzťah, v ktorom zamestnanec vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu:

• v pracovnom pomere, t. j. v pracovnoprávnom vzťahu založenom pracovnou zmluvou alebo
• v obdobnom pracovnom vzťahu, t. j. na základe štátnozamestnaneckého alebo služobného pomeru založeného služobnou zmluvou.

Túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi.

Povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnávateľ nemá voči:

• zamestnancom, ktorí nepracujú dlhšie ako 4 hodiny, pretože dĺžka trvania takejto práce sa na účely stravovania nepovažuje za pracovnú zmenu,
• zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako 4 hodiny,
• zamestnancom, ak nemôže stravovanie zabezpečiť priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti,
• zamestnancom pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí,
• zamestnancom pracujúcim na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, zamestnancom v pracovnom pomere, príp. v obdobnom pracovnom vzťahu počas čerpania dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci, bývalých zamestnancov, zamestnankyne na materskej dovolenke a pod., ak sa zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov nedohodol na poskytovaní stravovania aj v takýchto prípadoch,
• zamestnancom, ktorým poskytuje účelovo viazaný finančný príspevok na stravovanie.
• Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ je povinný zabezpečiť stravovanie, ak:
• zamestnanec na svojom pravidelnom pracovisku vykonáva prácu viac ako štyri hodiny,
• zamestnanec odpracoval na svojom pravidelnom pracovisku viac ako štyri hodiny a potom bol vyslaný na pracovnú cestu.

b) Okruh subjektov rozšírených podľa § 152 ods. 9 Zákonníka práce

V zmysle súčasnej právnej úpravy môže zamestnávateľ po prerokovaní zástupcov zamestnancov upraviť podmienky zabezpečovania stravovania pre zamestnancov aj priaznivejšie.

Ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, zamestnávateľ môže upraviť podmienky stravovania aj samostatne vo vnútornom predpise, s ktorým je povinný oboznámiť všetkých zamestnancov.