2. Škody z aspektu účtovníctva a daní

Každý podnikateľský subjekt sa snaží vykonávať svoju činnosť tak, aby mu žiadne škody (zo širšieho hľadiska) nevznikali, resp. aby k nim dochádzalo iba výnimočne a aby na základe prijatých opatrení bol ich rozsah a nepriaznivý vplyv na podnikanie čím viac eliminovaný.

Posudzovanie škôd z aspektu dane z príjmov súvisí v prvom rade so spôsobom zisťovania základu dane a uplatňovania výdavkov.

Podľa § 17 ods. 1 ZDP pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza:

a) u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami,

b) u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva z výsledku hospodárenia,

c) u daňovníka, ktorý zostavuje účtovnú závierku podľa IFRS, jedným z dvoch možných spôsobov podľa § 17 ods. 1 písm. c) ZDP:

• z výsledku hospodárenia zisteného z evidencie vedenej v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre podvojné účtovníctvo (podľa Postupov účtovania pre PÚ),
• z výsledku hospodárenia vykázaného v účtovnej závierke zostavenej podľa IFRS upraveného podľa opatrenia MF SR č. MF/011053/ 2006-72, ktorým sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovnej závierke podľa Medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo v znení opatrenia MF SR č. MF/026217/2006-72,

d) u daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou [§ 2 písm. e) ZDP], ktorý nemá povinnosť viesť účtovníctvo podľa ZoÚ a nerozhodne sa postupovať podľa písmena a) alebo písmena b), z rozdielu medzi príjmami a výdavkami, ak ZDP neustanovuje inak.

V zmysle § 17 ods. 2 ZDP sa výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane:

a) zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške,

b) upraví o sumy, ktoré nie sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sú zahrnované do základu dane,

c) upraví o sumy, ktoré sú súčasťou výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sa nemajú zahrnúť do základu dane.

Pri posudzovaní, ktoré výdavky si možno odpočítať od príjmov pri zisťovaní základu dane, je potrebné vychádzať z ustanovení § 2 písm. i) a § 19 až § 21 ZDP.

Za daňový výdavok sa podľa § 2 písm. i) ZDP považuje výdavok (náklad) preukázateľne vynaložený (na základe hodnoverných dokladov) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov (súvislosť výdavku s dosiahnutými príjmami), zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v daňovej evidencii vedenej podľa § 6 ods. 11 ZDP, ak ZDP neustanovuje inak; do konca roku 2013 išlo o evidencie podľa § 6 ods. 11 (len v prípade príjmov z prenájmu) alebo ods. 14 ZDP (v prípade príjmov z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti, resp. aj z použitia diela a umeleckého výkonu).

Z § 19 ods. 1 ZDP vyplýva, že ak výšku výdavku limituje osobitný predpis, možno ho zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Pokiaľ uplatnenie výdavku upravuje špecificky ZDP, preukázateľne vynaložený výdavok možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok určených v ZDP. Ak je výška výdavku (nákladu) limitovaná výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.

V § 19 ZDP nie sú daňové výdavky vymenované taxatívnym spôsobom. Totiž v súlade s § 17 ods. 1 ZDP sa pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty vychádza v princípe z účtovníctva – ako už bolo uvedené, pričom v § 19 ZDP sú uvedené najmä tie druhy výdavkov, ktorých daňové posudzovanie sa líši od ich účtovania.

Podľa § 21 ods. 1 ZDP daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré:

• nesúvisia so zdaniteľnými príjmami, aj keď o týchto výdavkoch (nákladoch) daňovník účtoval,
• výdavky (náklady), ktorých vynaloženie nie je dostatočne preukázané,
• výdavky (konkrétne) uvedené v predmetnom ustanovení.

Manká a škody patria medzi tie výdavky (náklady), ktoré možno uznať za daňové výdavky len za určených podmienok, resp. v ustanovenom rozsahu.

Zostatková cena odpisovaného hmotného alebo nehmotného majetku (ďalej aj „HaNM“) vyradeného v dôsledku škody [s výnimkami škôd spôsobených živelnou pohromou alebo neznámym páchateľom, určenými v § 19 ods. 3 písm. g) ZDP] sa v zmysle § 19 ods. 3 písm. d) ZDP považuje za daňový výdavok len do výšky prijatej náhrady zahrnutej do základu dane, a to vrátane príjmu z predaja vyradeného majetku. V zmysle § 19 ods. 3 písm. g) ZDP sa zostatková cena odpisovaného majetku v plnom rozsahu akceptuje ako daňový výdavok, ak ide o daňovníkom nezavinenú škodu:

• vzniknutú v dôsledku živelnej pohromy, napr. zemetrasenia, povodne, krupobitia, lavíny alebo blesku, resp.
• spôsobenú neznámym páchateľom, a to v zdaňovacom období, v ktorom bola táto skutočnosť potvrdená políciou.

Podobne je to v prípade škody na inom majetku (napr. zásobách). Z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. e) ZDP vyplýva, že za daňový výdavok sa nepovažujú manká a škody presahujúce prijaté náhrady s výnimkou uvedenou v  19 ods. 3 písm. g) ZDP.

Škody vymedzené v  19 ods. 3 písm. g) ZDP sa akceptujú v plnom rozsahu, bez ohľadu na výšku prípadných prijatých náhrad. Uvedené mimoriadne udalosti daňovník nemohol svojím konaním ovplyvniť – nemohol im zabrániť, odvrátiť ich hrozbu a pod., preto sa uznávajú za daňový výdavok.

Pojem „živelná pohroma“ v ZDP nie je vymedzený; nenasleduje za ním žiadny odkaz na osobitné predpisy, len niekoľko príkladov živelných pohrôm, ako napr. povodeň, krupobitie. Ani v ustanoveniach ObčZ tento pojem nie je definovaný; používa sa len pojem „poistná udalosť“ – podľa ...