Rekognícia v kontexte zásady nemo tenetur se ipsum accusare a práva na spravodlivý proces

Mgr. Lucia Vasilik je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. Zároveň pôsobí na Generálnom riaditeľstve Zboru väzenskej a justičnej stráže na úseku projektu Šanca na návrat 2.

Identifikácia páchateľov tzv. očitými svedkami je nepochybne dôležitým prvkom v skladačke úkonov vedúcich k objasneniu trestného činu a zisteniu páchateľa. Zahraničné štúdie však upozorňujú na vysokú omylnosť identifikácie očitými svedkami. Právny poriadok aj trestnoprávna prax by mali dbať na náležité zohľadnenie subjektívnych a objektívnych faktorov ovplyvňujúcich pamäť očitých svedkov, ako aj dôsledné uplatnenie práva na spravodlivý proces pri hodnotení priebehu a výsledkov rekognície.

ÚVOD

Rekognícia je špecifická metóda kriminalistickej taktiky, ktorá významne prispieva k usvedčeniu páchateľov trestných činov, ako aj vylúčeniu nedôvodného trestného stíhania nevinných osôb. Subjektom rekognície je vždy len osoba, ktorá priamo vnímala znovu poznávaný objekt. Ide spravidla o tzv. očitých svedkovZákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok nepoužíva pojem „očitý svedok“, ale „svedok, ktorý bol osobne prítomný pri páchaní trestného činu“ (§ 203 ods. 1 písm. a) TP). a svedkov – poškodených, ktorých pamäťová stopa môže byť skreslená pod vplyvom množstva faktorov subjektívneho a objektívneho charakteru. Pri vykonávaní rekognície v praxi dochádza k pochybeniam v oblasti poskytovania náležitého poučenia, výberu a úpravy objektov rekognície, ako aj k zamieňaniu rekognície s inými dôkaznými prostriedkami. V ďalšom texte poukážeme na nedostatky aplikačnej praxe pri výkone a hodnotení rekognície, ako aj na medzery v právnej úprave, ktoré oslabujú právo na spravodlivý proces a s ním neodmysliteľne súvisiacu zásadu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu v súvislosti s rekogníciou.

1. Zásada nemo tenetur se ipsum accusare

Jedným zo základných stavebných kameňov práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces je zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu „nemo tenetur se ipsum accusare“. Táto zásada sa konkrétne prejavuje na viacerých úrovniach právneho poriadku: i) na medzinárodnej úrovni v podobe čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd,„Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe“ a „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno nijakým spôsobom pozbaviť.“ čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,„(…) nesmie byť nútený svedčiť proti sebe alebo priznať vinu“. a implicitne sa vyvodzuje z čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie)„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“; ii) na ústavnej úrovni v čl. 47 ods. 1 a čl. 50 ods. 4 Ústavy SR;„Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe“ a „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.“ iii) na zákonnej úrovni v rámci TZ,Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon. TPZákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok. a ZTZPOZákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov. v nemožnosti ...