Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada

I. Civilný sporový poriadok

V dôsledku novej právnej úpravy je v súvislosti s problematikou trov konania nevyhnutné predovšetkým dôsledne rozlišovať medzi trovami sporového konania a trovami konania nesporového, prípadne konania v rámci správneho súdnictva (druhá a tretia kapitola tohto príspevku). Pre sporové konanie je charakteristických niekoľko zásadných legislatívnych zmien, ktoré si rozhodne zaslúžia zvýšenú mieru pozornosti.

V porovnaní s aktuálnou úpravou § 137 až 151a OSP je na prvý pohľad zrejmé, že do nových ustanovení o trovách konania (§ 251 až 264 CSP) nebola v pôvodnom znení prevzatá žiadna právna norma. Naznačená diskontinuita môže byť novým impulzom pre efektívnu aplikáciu tohto základného procesného inštitútu, čo si však vyžaduje pomerne dôslednú znalosť právnej úpravy, a to nielen z hľadiska jej sémantickej interpretácie.

Väčšina základných princípov a pravidiel ostáva, samozrejme, z hľadiska obsahu a významu právnych noriem zachovaná; mení sa iba spôsob ich legislatívneho vyjadrenia. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že nová normatíva trov konania je výrazne stručnejšia a všeobecnejšia. Hlavný dôraz je kladený na jej efektívnu aplikáciu a na dôsledné uplatňovanie princípu arbitrárneho poriadku. Tento dojem vzniká už pri oboznámení sa s prvým relevantným ustanovením, ktoré definuje trovy konania ako také. Namiesto pomerne obsiahleho demonštratívneho výpočtu v zmysle § 137 OSP ustanovuje nový § 251 CSP, že trovami konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Uvedený prvok je charakteristický aj pre všetky nasledujúce paragrafy.

Naďalej platí, že každý sám uhrádza výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú (§ 140 ods. 1 OSP a § 252 CSP). O ich prípadnej náhrade rozhoduje autoritatívne súd až ex post. Pokiaľ ide o oslobodenie od súdneho poplatku, neuplatňuje sa pôvodné kumulatívne formulované kritérium, podľa ktorého muselo byť oslobodenie odôvodnené pomermi účastníka a súčasne nesmelo ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 138 ods. 1 OSP). Ustanovenie § 254 ods. 1 CSP už za jediné kritérium považuje iba pomery strany, pri zachovaní možnosti odňať priznané oslobodenie, a to aj so spätnou účinnosťou (§ 138 ods. 5 OSP a § 254 ods. 2 CSP).

Preddavkovanie trov dôkazu sa sprísňuje v tom, že súd obligatórne nevykoná navrhnutý dôkaz, pokiaľ strana uložený preddavok nezaplatí (§ 253 ods. 3 CSP). Tento postup sa v aktuálnom režime OSP uplatňuje iba ako fakultatívny, navyše, len v prípade znaleckého dokazovania (§ 141 ods. 2 ...