Princíp subsidiarity určovacej žaloby 2. časť

JUDr. Katarína Gešková, PhD.
pôsobí na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, kde vyučuje a vedecky sa venuje oblasti civilného procesu. Jej profesijnou vášňou sú pravidlá konania pred všeobecnými súdmi prevažne v súkromných sporoch. Zameriava sa aj na oblasť právnického písomného prejavu a na etické dilemy v civilnom procese. Jej práca má presah aj do zahraničia, pracuje na rôznych grantových programoch, aktívne publikuje a styk s praxou udržuje ako advokátka. Pôsobí aj na Ústavnom súde SR ako externá poradkyňa.

Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Tento princíp je prítomný aj v našej súdnej praxi, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a má len čisto interpretačný charakter.

Príspevok analyzuje účel princípu subsidiarity určovacej žaloby a dôvody, pre ktoré sa stal súčasťou rozhodovacej praxe na Slovensku a vo viacerých európskych krajinách. Zároveň poukazuje na aktuálne názory právnej vedy a súdnej judikatúry na tento princíp.

1. Koexistencia určenia a plnenia - medzitýmny určovací rozsudok

Princíp subsidiarity určovacej žaloby vlastne nepripúšťa, aby popri sebe existovali vo veci dva rozsudky, určovací rozsudok a rozsudok na plnenie. Považuje sa to za nehospodárne a zbytočne zaťažujúce súdy. Naopak, koexistencia týchto dvoch rozsudkov je v anglickom práve prirodzená. V priestore determinovanom germánskou právnou tradíciou to však tiež nie je vylúčené. Táto koexistencia je umožnená prostredníctvom tzv. medzitýmneho určovacieho rozsudku.V rakúskom práve je tento inštitút upravený v §§ 236 a 259 ods. 2 ZPO. Podľa § 236 „Žalobca môže bez súhlasu žalovaného až do skončenia ústneho konania, v ktorom sa vydáva rozsudok, požiadať, aby sa právny vzťah alebo právo, ktoré sa stali spornými v priebehu konania a od ktorých existencie alebo neexistencie úplne alebo čiastočne závisí rozhodnutie o žalobe, určili v rozsudku vydanom o žalobe alebo v rozsudku, ktorý mu predchádza. (2) Toto ustanovenie sa nepoužije, ak predmet nového návrhu možno rozhodnúť len v osobitnom konaní, ktoré je určené výlučne pre veci tohto druhu, alebo ak sú ustanovenia o vecnej príslušnosti súdov v rozpore s požadovaným rozhodnutím. (3) Predmetom nového návrhu môže byť aj uznanie úkonov alebo listín vyhotovených v zahraničí (§ 79 až 86a EO); v tomto prípade sa odsek 2 neuplatní. V nemeckom práve je tento druh rozsudku upravený v § 256 ods. 2 ZPO,[1] podľa ktorého „až do skončenia ústneho pojednávania, na ktorom je vydaný rozsudok, môže žalobca rozšírením žaloby a žalovaný podaním vzájomného návrhu, aby bol právny vzťah, ktorý je medzi stranami sporný, určený súdom, ak rozhodnutie vo veci samej úplne alebo len v časti závisí od toho, či tento sporný právny vzťah existuje alebo nie.“ Skutočnosť, že takáto právna úprava v germánskej právnej kultúre existuje už od r. 1895 (§ 393 rakúskeho ZPO), znamená, že koexistencia týchto dvoch výrokov má zrejme opodstatnenie. Už podľa ZPO existovali dva druhy medzitýmnych rozsudkov, a to o základe nároku a o práve alebo právnom vzťahu, od ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej. V takejto podobe sa ...