Prenos povinnosti platiť daň pri dodaní tovarov a služieb v tuzemsku

Daň z pridanej hodnoty uplatnenú ako súčasť dohodnutej ceny pri dodaní tovaru alebo služby v tuzemsku je vo všeobecnosti povinný platiť dodávateľ, platiteľ dane. Tento postup sa uplatňuje bez ohľadu na skutočnosť, či je príjemcom plnenia iný platiteľ dane alebo osoba, ktorá nie je platiteľom dane, napr. občan.

Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) definuje, kedy je vo vymedzených prípadoch osobou povinnou platiť daň iná osoba ako dodávateľ. Prenos povinnosti platiť daň z dodávateľa tovaru alebo služby na kupujúceho, resp. príjemcu plnenia sa nazýva tiež „samozdanenie“ alebo „reverse charge“.

V príspevku poukážeme na špecifiká a odlišnosti pri uplatňovaní princípu prenosu daňovej povinnosti na zákazníka podľa jednotlivých druhov zdaniteľných obchodov realizovaných tuzemskými platiteľmi dane podľa § 69 ods. 10 – 12 zákona o DPH.

1. Princípy uplatnenia samozdanenia

Samotný pojem „samozdanenie“ zákon o DPH nepoužíva, vo všeobecnosti sa týmto pojmom označuje postup, pri ktorom kupujúci, platiteľ dane alebo zdaniteľná osoba, uplatní k cene tovaru alebo služby platnú sadzbu dane, vypočíta daň, ktorú uvedie v daňovom priznaní ako daň z prijatých zdaniteľných plnení, u ktorých sa uplatňuje samozdanenie pri ich dodaní v tuzemsku. Uplatnená daň je súčasne v súlade s podmienkami pre odpočítanie dane podľa § 49 – § 51 zákona o DPH u platiteľa dane daňou odpočítateľnou. Podmienkou odpočítania dane je jej zaevidovanie v záznamoch vedených podľa § 70 zákona o DPH. V týchto prípadoch nie je platiteľ dane povinný preukazovať právo na odpočítanie dane faktúrou od dodávateľa.

Zdaniteľné obchody, pri ktorých sa v súlade so zákonom o DPH uplatňuje prenos daňovej povinnosti na príjemcu plnenia, je možné rozdeliť podľa toho, či dodávateľ aj odberateľ plnenia sú registrovaní pre daň v tuzemsku – ide o tzv. tuzemské samozdanenie (používa sa aj pojem tuzemský sektorový reverse charge) alebo jeden z obchodných partnerov (dodávateľ alebo odberateľ) je registrovaný pre daň v inom štáte EÚ, t. j. ide o samozdanenie v rámci EÚ.

Zavedenie samozdanenia u rizikových komodít je jedným z účinných opatrení prijatých v súvislosti s elimináciou daňových únikov. Tuzemské samozdanenie umožňuje eliminovať riziko umelo vytváraných podvodných schém spočívajúcich v odčerpávaní nadmerných odpočtov príjemcom plnenia na jednej strane a nezaplatení DPH do štátneho rozpočtu zo strany dodávateľa na strane druhej.

Uplatnením tuzemského samozdanenia je možné riešiť aj základné problémy podnikateľského prostredia, akými sú napr. zlá platobná disciplína a platobná neschopnosť. Tieto vznikajú z dôvodu, že aj podnikatelia, ktorým za ich plnenia odberatelia nezaplatia, musia uhradiť štátu DPH, čo im spôsobuje finančné problémy.

Pri tuzemskom samozdanení nie je povinný platiť daň platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku. Osobou povinnou platiť DPH je platiteľ dane, ktorý je príjemcom tohto plnenia, a za predpokladu, že kúpené tovary alebo služby použije na účely svojho podnikania, má súčasne právo na jej odpočítanie.

Samozdanenie (článok 199 smernice 2006/112/ES) sa u vybraných druhov tovarov a služieb dodávaných v rámci obchodných vzťahov medzi tuzemskými platiteľmi dane, ak miesto ich dodania je v tuzemsku, uplatňuje od 1. 4. 2009. Okruh zdaniteľných obchodov, pri ktorých sa v tuzemsku uplatňuje samozdanenie, bol rozšírený o ďalšie položky rizikových tovarov novelami zákona o DPH od 1. 1. 2012 a od ...