Ochrana vlastníckeho práva účelovej komunikácie z pohľadu aplikačnej praxe

Mgr. Martin Bratko je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako advokátsky koncipient so zameraním na občianske právo, pracovné právo a náhrady škody.

V nedávnom čase sa najvyššie súdne autority niekoľkokrát vyjadrili k otázke právomoci rozhodovať o oprávnení užívať účelové komunikácie. Vzhľadom na vágnosť zákonnej úpravy majú práve judikatórne závery zásadný význam a teda i praktické dopady. Ani zákon č. 149/2021 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) nepriniesol podstatné zmeny, s výnimkou premenovania miestnych a účelových komunikácií na miestne a účelové cesty. V ďalšom texte sú preto pojmy „komunikácia“ a „cesta“ použité v zhodnom význame.

Pri porovnaní slovenskej a českej judikatúry o otázkach užívania pozemných komunikácií je možné všimnúť si celkom odlišné prístupy. České súdy na jednej strane tieto otázky meritórne prejednávajú, zatiaľ čo Najvyšší súd SR sa od tejto úlohy „oslobodil“ spôsobom, ktorý nesvedčí efektívnej ochrane vlastníka účelovej cesty, pričom tento prístup schválil aj Ústavný súd SR. Je preto nevyhnutné zavčasu prehodnotiť tieto závery a predísť tak iluzórnosti ochrany vlastníckeho práva účelových ciest.

Slovenská judikatúra a jej nedostatky

Za pozornosť stojí nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 1. 2021, sp. zn. 5Cdo/60/2018 v ktorom skonštatoval, že všeobecné súdy nie sú povolané rozhodovať o otázkach užívania pozemných komunikácií, pričom v krátkosti poukázal na obdobné právne závery senátu 3Cdouznesenie Najvyššieho súdu SR z 6. 3. 2017, sp. zn. 3Cdo/1385/2015 a Ústavného súdu SR.uznesenie Ústavného súdu SR z 21. 11. 2017, sp. zn. III. ÚS 689/2017

Najvyšší súd SR dospel k záveru, že „otázky užívania ...