Neodkladné opatrenia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých

Neodkladné opatrenia sú dnes najčastejšie využívaným procesným inštitútom dočasnej úpravy pomerov sporových strán v sporových veciach a účastníkov konania v mimosporových veciach. Súdy sú v dôsledku často nesprávneho využívania tohto inštitútu zaťažené o ich rozhodovaní v osobitnej lehote. To vplýva na dĺžku konania, ktorá je pri rozhodovaní o maloletých deťoch rozhodujúca. Účelom spracovania problematiky je nastoliť v odbornej verejnosti náhľad odôvodnenosti ich aplikácie podľa názvu témy a tiež poukázať na nedostatky pri ich využívaní. Potreba analýzy danej problematiky je daná z dôvodu dosiahnutia lepšieho poznania inštitútu neodkladných opatrení vo veciach maloletých detí použitím príkladov zo súdnej praxe autora. Článok nezahŕňa všetky možné prípady, na ktoré sa neodkladné opatrenia vzťahujú, pretože to objektívne nie je možné. Tiež nie je úlohou článku oboznámiť sa so základnými predpokladmi pre nariadenie neodkladného opatrenia vo všeobecnej rovine, pretože by muselo ísť obsahovo o monografiu. Nie je potrebné ozrejmiť veci zrejmé, ale upriamiť pozornosť na to, čo je sporné.

Úvod

Špecifickým procesným riešením starostlivosti súdu o maloletých je možnosť v konaniach podľa § 111 CMP a § 135 CMP, prípadne vo vykonávacom konaní v zmysle § 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 207/2016 Z. z. (ďalej aj „vyhláška) nariadiť neodkladné opatrenie. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia súd aplikuje všeobecnú úpravu v § 324 a nasl. CSP v spojení so špeciálnou úpravou neodkladných opatrení v § 360 a nasl. CMP, resp. ust. § 3 ods. 3 vyhlášky. Neodkladné opatrenia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých majú svoje špecifiká. Súdy sa v poslednom období stretávajú s tým, že účastníci konania nesprávne aplikujú vyššie uvedené ustanovenia, pretože ich cieľom je urýchlená dočasná úprava ich právnych pomerov. Často dochádza k tomu, že sa účastníci konania usilujú o vydanie rozhodnutia, ktoré by už v počiatočnej fáze konania alebo pred začatím konania vyriešilo ich právne vzťahy natrvalo. Prejudikovalo by tak rozhodnutie vo veci samej. Povaha veci (starostlivosť súdu o maloletých) však v zásade nepripúšťa, aby súd aplikoval ust. § 330 ods. 2 CSP v spojení s § 336 ods. 1 CSP, teda aby vydal neodkladné opatrenie bez povinnosti podať návrh vo veci samej. Tiež povaha veci nepripúšťa, aby rozhodol o neodkladnom opatrení totožným výrokom. V prvom rade tomu bráni osobitná úprava neodkladných opatrení v § 365 a nasl. CMP, resp. § 3 ods. 3 vyhlášky, ale najmä ustanovenie § 120 CMP. Netreba opomenúť aj vyhľadávaciu zásadu upravenú v čl. 6 CMP v spojení s § 35, § 36 CMP, ktorá bráni súdu, aby rozhodol meritórne (napr. neodkladným opatrením) len na základe osvedčenia skutkového stavu.Pri nariaďovaní predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/149/2010 zo dňa 5.8.2010 aplikovateľné aj na súčasnú úpravu neodkladných opatrení).

Odlišne však súd musí posudzovať situáciu, ak posudzuje odôvodnenosť už nariadeného neodkladného opatrenia, prípadne nariaďuje neodkladné opatrenie v určitom štádiu dokazovania, z ktorého môže pri nariaďovaní neodkladného opatrenia vychádzať. Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2903/14 zo dňa 12.5.2015 z požiadavky dočasnosti zásahu ďalej vyplýva aj nutnosť priebežného preskúmavania jeho opodstatnenosti a primeranosti – teda toho, či je predbežné opatrenie (na území SR neodkladné opatrenie) všeobecne stále na mieste v tej podobe, v akej bolo skôr nariadené, a to aj v priebehu súdneho konania, ak došlo k zásahu predbežným opatrením. Inak povedané, aj po odňatí dieťaťa zo starostlivosti rodičov na základe predbežného opatrenia je potrebné stále zvažovať, či nedošlo k zmene okolností a či nie je namieste zrušenie, či aspoň zmena predbežného opatrenia. Išlo by o menej intenzívny zásah do základných práv dotknutých osôb. Pritom aj v priebehu konania je nutné neustále skúmať, či sú dané dôvody k predbežnej úprave pomerov dieťaťa, a to v nezmenenej podobe, pričom toto skúmanie je potrebné náležite reflektovať aj v odôvodnení rozhodnutia o ďalšom trvaní predbežného opatrenia. Opodstatnenosť a primeranosť trvania predbežného opatrenia by všeobecné súdy, rozhodujúce v mimosporovom konaní, mali skúmať prípadne aj bez zodpovedajúcich námietok dotknutých účastníkov s ohľadom na všetky jemu dostupné a známe informácie. Prostredníctvom náležitého odôvodnenia svojich rozhodnutí môžu všeobecné súdy realizovať svoj pozitívny záväzok usilovať o opätovné zlúčenie rozdelenej rodiny.

To znamená, že súd by sa nemal uspokojiť až do rozhodnutia vo veci samej s tým, že nariadil neodkladné opatrenie (napr. pred začatím konania). Mal by v priebehu konania skúmať jeho dôvodnosť a vplyv na účastníkov konania, najmä na maloleté deti. Napríklad súd v priebehu konania zistí, že dočasná úprava styku negatívne vplýva na vzťah oprávneného rodiča a maloletého dieťaťa pri splnení ďalších podmienok (pozri nižšie).

Neodkladné opatrenie je opatrením výnimočným nie bežným, pretože každé rozhodnutie, ktorým súd zasahuje do života rodiny, je krajným riešením. V prípade nariadenia neodkladného opatrenia v konaniach vo veci starostlivosti o maloleté deti je vždy prvoradý záujem maloletého dieťaťa. Výkon rodičovských práv a povinností nesmie vystaviť maloleté dieťa negatívnym vplyvom. Je potrebné brať ohľad na záujmy dotknutých osôb, predovšetkým na záujem maloletého ...